Bola som piatou ženou...

Kto nezažil, nepochopí... Kto zažil, nikdy nezabudne. Známa pravda platí aj v prípade, keď sa z milovaného človeka stane tyran, ktorý nemá zábrany zastaviť sa pred ničím. Kamila z Banskej Bystrice o tom vie svoje.

S domácim násilím sa pred svojou vlastnou trpkou skúsenosťou nikdy nestretla. Ako sama hovorí, vyrastala v skromnej rodine vzdelaných rodičov, kde bola na prvom mieste starostlivosť o rodinu a deti. „Mám dvoch súrodencov, s ktorými som mala priateľský vzťah aj počas dospievania. Rodičia nás viedli k dôvere a k vzájomnej ohľaduplnosti. V rodine sme o všetkom  komunikovali, nemali sme medzi sebou tajnosti. Vždy sme sa vedeli dohodnúť, pomôcť si navzájom...“ Zdalo sa, že aj jej nová rodina, ktorú si pred rokmi zakladala s mužom, ktorého milovala, mala byť takou. Veď ktorá žena by vstupovala do manželstva s tým, že raz bude obeťou toho, ktorému sľubovala lásku?

Dr. Jekyll a Mr. Hyde
Pred svadbou boli párik ako každý iný. Zaľúbení, plní očakávaní zo spoločnej budúcnosti. Kamila spomína na tie chvíle: „Môj nastávajúci ma ochotne všade sprevádzal, zaujímal sa o mojich príbuzných a známych, rád ich so mnou navštevoval. Vytváral dojem, že som pre neho osoba, na ktorej mu záleží. Nechýbali pochvalné slová na moje schopnosti, vzhľad a podobne. Ani mi nenapadlo, že raz by sa to mohlo zmeniť.“

V spoločnosti obľúbený muž vôbec nedával tušiť, že raz bude všetko iné... Neprešlo ani pol roka po svadbe a realita bola diametrálne odlišná. „Manželovo správanie sa začalo meniť. Občas mi jeho výroky či činy doslova vyrážali dych! Spočiatku to boli pohŕdavé slová ohľadom môjho (vtedy vyššieho) vzdelania, mojich názorov a skutkov. Zdalo sa mi, že mu začína vadiť všetko, čo som povedala, a najlepšie bolo, keď som mlčala a robila to, čo si prajú jeho najbližší. Spomínam si na jednu udalosť, ktorá ma úplne zmiatla... Cestou domov sa mi prihovoril pre mňa dovtedy neznámy sused: ‘Ako sa máte, suseda?‘ Slušne som mu odpovedala a šla ďalej. Doma sa pre to strhol veľký krik. Manžel ma začal obviňovať, aj keď ja som jeho výčitky vôbec nechápala... Už sa nikdy nemalo stať, aby som sa stretla, alebo hoci len prehodila vetu s mužmi na ulici! Nato zobral fľašu alkoholu a šiel sa opiť...“ Podobná situácia nastala, keď Kamilu navštívila jej sesternica s rodinou, ktorá mala u nich prespať. Samozrejme, že to manželovi nebolo po vôli... „Veľmi sa opil a pred príbuznými nadával na celú rodinu..., sesternicine deti nemohli pre krik ani spať. Bol to šokujúci večer! Sesternica hneď ráno s deťmi odišla a nechápala, prečo od neho neodídem. Naopak, manžel sa na druhý deň tváril, akoby sa nič nestalo. Bola som nahnevaná a zahanbená...“

Alkohol – zlý pán?!
Požívanie alkoholu sa u Kamilinho manžela stávalo čoraz častejšou činnosťou. Dôvodom na pitie boli aj tie najbanálnejšie udalosti. Kamila spomína: „Raz u nás zazvonil sused, aby si od nás požičal skrutkovač. Odišiel až po tom, čo s manželom vypili celú fľašu vodky. Len čo sa za ním zatvorili dvere, nastala hodina nadávok na mňa a celú moju rodinu len tak, bez dôvodu. Mala som dojem, že dôvodom je to, že vôbec existujem.... Pri podobných situáciách som neskôr pochopila, že pri návštevách je vhodnejšie nezapájať sa do debaty, aby sa náhodou nestalo, že by návšteva súhlasila so mnou.“

Kamilin manžel sa vo svojej žiarlivosti nezastavoval. Kamila nesmela prijímať žiadnu mužskú návštevu v čase jeho neprítomnosti. A to nielen v prípade, ak išlo o rodinných známych. Často sa stalo, že si dohovoril u nich doma schôdzku so svojimi kolegami či priateľmi – mužmi, ale sám domov neprišiel. Hostia však dorazili a oheň bol na streche. Trápnych situácií, do ktorých ju tak dostával, pribúdalo...

Viac ako rok po svadbe sa im narodilo dieťa. Kamila spomína na to, ako sa jej manžel dieťaťu tešil. No všetka starostlivosť bola na nej, on ju len neustále kontroloval a spolu  so svojou mamou sekíroval...

Ako roky pribúdali, svoje útoky už neadresoval len Kamile, ale aj ich dieťaťu. „Bolo to najmä vtedy, keď vyrástlo a začalo sa ma zastávať. Manžel sa neštítil adresovať aj voči nemu slovné vyhrážky, zastrašovania, podceňovania či urážky. Snažila som sa byť pre naše dieťa oporou. Po konfliktoch s manželom som niekedy s dieťaťom odchádzala z domu a usilovala som sa mu vynahradiť tie hrozné chvíle aspoň tým, že sme si bolesť ‘liečili‘ drobnými radosťami, napr. návštevou cukrárne.“

Bod zlomu
Hádok a vyostrených situácií pribúdalo. Kamilin manžel „nezabúdal“ ani na to, aby ju neustále porovnával – so svojou matkou. „Jeho mamička robila takmer všetko lepšie ako ja. Nepomáhalo ani to, keď som poukazovala na veci, v ktorých mi nedokázala konkurovať... Manžel sa ma dokonca snažil vyprovokovať aj v spoločnosti iných žien. Občas sa na ulici správal veľmi vľúdne k náhodne idúcim ženám. Nedala som sa však a nereagovala som na to.“

Psychický teror naberal na obrátkach a ako špirála sa rozvíjal ďalej... „Bod zlomu“ spôsobil (ani o tom netušiac) bratranec Kamilinho manžela. Raz ich navštívil, tentoraz sám, bez priateľky. „Manžel sedel za stolom a pil, aj napriek tomu, že už z práce prišiel opitý. Alkohol ho rýchlo unavil a pobral sa spať. Bratranec ostal na návšteve ešte asi pol hodiny... Na druhý deň som bola pred naším dieťaťom obvinená z nevery, pretože bratranec neodišiel ihneď po manželovom oznámení, že ide spať. Toto bol dôvod na ďalšie opíjanie sa...  Vysvetlenie, že som bratranca nezdržiavala, bolo zbytočné. Podľa slov manžela to bola moja vina, že bratranec neodišiel. Bol to seriózny muž, nedokázala som ho poslať preč, veď manželovi nikto nekázal ísť spať a v byte bolo aj školopovinné dieťa... Po viacerých hrubých urážkach som sa rozhodla povedať bratrancovi pravdu o tom, ako môj manžel žiarli. Odvtedy k nám na návštevu neprišiel.“

Podozrievania z nevery pribúdali. Kamilin manžel reagoval zúrivo vždy, keď sa podľa jeho slov vyskytla pre ňu „príležitosť“. „Keď som musela ísť na služobnú cestu alebo na školenie – to jednoznačne považoval za zámienku a upodozrieval ma z úmyslu byť mu neverná.  Za všetky náhodné situácie som bola vinná ja, aj keď som ich nezapríčinila. Dokonca istý čas som sa pre stupňujúcu sa manželovu žiarlivosť prestala líčiť. Čoskoro sa mi to však od neho vrátilo ako kritika, že o seba nedbám...“

Hľadanie pomoci
Od psychického týrania nebolo ďaleko k fyzickému... Kamila pripúšťa, že občas lietali aj facky. Hoci... „najčastejšie mi ubližoval psychicky. To sa nedá dokázať tak, ako modriny. Bolo bežné, že mi nedal spať, opitý ma chodil budiť a neustále mi nadával. Nedovolil mi ísť spať do druhej izby, takže som bola nútená dýchať jeho alkoholické výpary...“

Zarážajúci je fakt, že Kamilin manžel pracoval ako vojak z povolania. Bolo to príčinou jeho správania? Kamila si myslí, že „...sa správal tak, ako bol vychovaný a akú povahu zdedil. Zamestnanie ho len utvrdilo v tom, že si môže viac dovoľovať, čo aj zneužíval.“ Mnohoročné stresy sa začali prejavovať aj na jej zdraví a sebavedomí. Silné záchvaty migrény, ktoré ju oslabovali psychicky i fyzicky, boli odpoveďou organizmu na neustály stres. Veľká zmena nastala aj v jej pracovnom výkone a v spoločenskom živote.

„Prestala som chodiť s manželom do spoločnosti, aby som nemusela počúvať urážky, keď som pozdravila niekoho známeho. On sa ale snažil vystupovať ako dobrý manžel, mnoho ľudí netušilo, čo sa u nás deje. Nesmela som o problémoch nikomu hovoriť, mala som vytvárať dojem spokojnosti. Myslím si, že sa mi to nedarilo. Stále viac som sa uťahovala do súkromia, odmietala som chodiť na zábavy a oslavy pre rozmáhajúci sa manželov alkoholizmus. Ak ma dostal do trápnej situácie, snažila som sa ju dotyčným osobám pravdivo vysvetliť. Pochopila som, že pretvárka ma zosmiešni a nerieši budúce podobné situácie. Keď som sa priznala k manželovej žiarlivosti, aj kolegovia sa ku mne správali tak, aby mi nevznikali problémy. Stále intenzívnejšie som si uvedomovala, že nie som šťastná, že takto nechcem žiť a hľadala som cesty na riešenie mojej situácie.“

Zúfalstvo
Problémy, ktoré ju trápili, sa nedali skryť... Radu hľadala aj u členov rodiny, ktorým dôverovala. Rozprávala sa tiež so svojimi rodičmi, no keď neskôr videla, že sa pre ňu trápia, upustila od toho. „Aj niektorí manželovi známi ma prehovárali na rozvod. Veľmi mi pomohlo i to, že sa o tejto problematike začalo verejne hovoriť. Mám na mysli televíznu kampaň o týraných ženách, rôzne články v ženských časopisoch. Výpovede žien ma povzbudili konať a zmeniť môj život.“

Po jednom konflikte sa dokonca odhodlala navštíviť manželskú poradňu. Keď však manžel dostal pozvánku na rozhovor, vznikol kvôli tomu ďalší konflikt. Výčitku dostala aj od jeho rodičov, lebo  zverejnila, že majú problém. Kamila však vie, že sa len pokúšala riešiť zložitú situáciu. Márne. „Vždy som sa usilovala s manželom veci vydiskutovať. Navrhovala som aj riešenia, ale všetko pokračovalo po starom. Neskôr som zistila, že múdrejšie je povedať minimum, pretože všetko, čo som povedala, otočil manžel proti mne. Istý čas som mala snahu, aby mu dohovoril niekto, kto používa uňho autoritu, žiaľ, takého človeka som nenašla. Manželovi rodičia dbali o to, aby sa plnila výhradne synova vôľa a ja som bola podľa nich povinná ustupovať. Viackrát som manžela varovala pred tým, že môže zle skončiť, že aj moja trpezlivosť má hranice. Pochopil to, až keď bolo neskoro.“

Rozvod
Pomocnú ruku Kamile okrem niektorých príbuzných a známych podalo aj isté centrum, nachádzajúce sa neďaleko jej bydliska. „Dozvedela som sa o ňom od mojej známej. Našla som tam potrebnú pomoc, ale aj konkrétne rady a odvahu. Zásadné rozhodnutie ukončiť manželstvo som však urobila sama. Potrebovala som len psychicky podržať a veci dotiahnuť do konca.“

Kamila toto centrum navštevuje dodnes, hoci od rozvodu ubehli už štyri roky. Vráťme sa však k tomu, ako prebehlo samotné rozvodové konanie. „Podvolil“ sa manžel jej vôli skončiť s ním? „Zo začiatku zdržiaval prvé pojednávanie, v čom mu bol nápomocný aj sudca a z prvého pojednávania nezaznamenal ani to, že sa mi manžel vyhrážal zabitím. Na otázku sudcu: „Je to pravda?” zaznela odpoveď: „To som nemyslel vážne.“ Nariadená bola konzultácia v psychologickej poradni. Tam psychológ konštatoval, že ja ako navrhovateľka mám rozhodnutie premyslené a nie je na základe jednej udalosti. Psychológ bol vzápätí nato obvinený, že ma ovplyvňuje v rozhodovaní... Ďalšie rozvodové pojednávanie bolo už podľa predpisov (pretože bývalý manžel už nepracoval v pôvodnom zamestnaní, vyhodili ho pre alkohol).”

Ani po tom všetkom sa situácia hneď nezmenila. Kamila sa stále učí žiť s nepríjemným pocitom, ktorý má na verejnosti vždy, keď niekde musí oznámiť, že je rozvedená. Postupne si ale všimla, že okolie je voči nej vľúdnejšie a otvorenejšie, čo jej dodáva sebavedomie. „Netajím sa tým, že som rozvedená a že nezdieľam názory a správanie môjho bývalého manžela. Stále sa o ňom dozvedám nové nepríjemné skutočnosti. Nakoľko je to možné, ignorujem ho a jasne som mu dala najavo, že nemá právo ubližovať mne ani nášmu dieťaťu.“

Nový život!
Kamila žije nový život, ktorý si postupne zariaďuje podľa vlastných predstáv, v ktorých naplnenie už ani nedúfala. „Uvedomujem si aj to, že naše dieťa je už dospelé, samostatné a môžem viac myslieť na seba. Doteraz bolo pre mňa prvoradé ono a domácnosť, moje potreby boli potlačené. Teraz podnikám kroky na zásadné zmeny v práci a v osobnom živote. Potrebujem veľa síl na spracovanie nepríjemných spomienok. Sú to stále čerstvé a hlboké rany na duši.“

O tom, že by sa ešte raz vydala, vôbec neuvažuje. Manželstvo, aké mala, na jeden život stačí... Uvedomuje si, že výber jej ex-partnera bol životný omyl. „Vzalo mi to štvrťstoročie krásneho mladého veku, množstvo energie, ktorú by som vedela využiť lepšie. Ale na druhej strane, dalo mi to hlbšie poznanie samej seba. Našla som skutočné priateľky, ktoré mi pomáhali aj napriek vyhrážkam manžela. Teším sa, že aj v týchto ťažkých a stresujúcich podmienkach sa mi podarilo vychovať z môjho dieťaťa slušného a citlivého človeka.“