Malé - veľké problémy našich predškoláčikov

S nástupom dieťaťa do materskej školy nastáva v rodine veľká zmena – malý človiečik, ktorý doteraz nepoznal, čo je to stráviť celý deň bez mamy, tata či inej blízkej osoby, sa
zo dňa na deň ocitne v kolektíve cudzích detí a v opatere úplne cudzej tety. Preto môže rodičov niečo zaskočiť, prekvapiť, prípadne sa dostanú do situácie rodič verzus škôlka a nevedia si s problémom poradiť. A mnohí z vás sa obrátili aj na nás. My sme sa rozhodli poprosiť o pomoc našu spolupracovníčku – Martinu Schmidovú, učiteľku MŠ, ktorá sa vie na problém pozrieť i z tej druhej strany.

Martina Schmidová: „Neporadím vám, ako sa presne zachovať, lebo nepoznám ani vás, ani dieťa a ani pani učiteľky, ktorých sa problém dotýka. Prečítajte si moje názory a skúsenosti a sami zvážte, čo bude pre vás a vaše dieťa najlepšie riešenie.“

V minulosti boli pani učiteľky vysokopostavené a ctené dámy, ktoré vždy a všetko vedeli. Keď niečo povedala alebo spravila pani učiteľka (aj keď to niekedy nebolo úplne s kostolným poriadkom), všetci, a nielen deti, ale i dospelí si mysleli, že je to správne. Dnes si treba hlavne uvedomiť, že aj učiteľka je „len“ človek, a niekedy sa treba pozrieť do zrkadla a položiť si otázku, či nie sme na toho drobca škôlkára až veľmi citliví.

Psychológia ponúka jeden výborný model stratégie pri probléme: DITOR – tvorivé riešenie problému. Keď sa stretneme s problémom, rozložíme si ho do krokov, podľa ktorých budeme postupovať.
D – definuj problém (určíme si jeden problém a tomu sa budeme venovať; len jeden cieľ),
I – informuj sa (zistíme si všetky dostupné názory na problém, hlavne vypočujme obe hádajúce sa strany),
T – tvor riešenia (pri každom probléme existujú najmenej dva spôsoby riešenia),
O – ohodnoť riešenia (predstavme si riešenie v praxi a jeho možné dopady),
R – realizuj riešenie.

NECH SA NÁM ZDÁ PROBLÉM VEĽKÝ AKO SVET, VŽDY SA DÁ VYRIEŠIŤ.

Tak ako sú medzery v zdravotníctve alebo v iných odvetviach, tak existujú medzery aj v školstve. Žijeme v 21. storočí, a predsa sa nájdu pedagogičky, ktoré podľa mňa nepatria do MŠ. Existujú štyri typy učiteľskej osobnosti – niektoré sú žiadúce a iné nie.

• a) učiteľ – expert,
• b) vyhasínajúci učiteľ,
• c) autoritatívny učiteľ,
• d) flegmatický učiteľ.

Žiadúci je iba učiteľ – expert. Je to odborník, ktorý má za sebou prax, vie sa samovzdelávať, vymýšľať nové techniky vyučovania, kráča s dobou a vývojom detí. Je produktívny. Vyhasínajúci učiteľ sa približuje k dôchodku alebo ku koncu práce. Má rôzne „deformácie“ zo školy (za socializmu bol dovolený aj fyzický trest). Učí viac menej zo zvyku, opakuje rok čo rok tie isté metódy práce a učí stále rovnakým spôsobom. Autoritatívny učiteľ je do istej miery dobrý a žiadúci, keď spĺňa požiadavky a učí tak, aby naučil. Medzi deťmi nie je veľmi obľúbený, ale zvláda učenie, aj keď mu k tomu pomáha jeho autorita. Flegmatický učiteľ býva u žiakov a detí obľúbený, lebo im skoro všetko dovolí, ale nespĺňa výchovno-vzdelávacie požiadavky.

A TU SÚ PROBLÉMY, S KTORÝMI STE SA NA NÁS OBRÁTILI:

PROBLÉM 1: „Som nespokojná so škôlkou, kde začala dcérka chodiť. Pani učiteľka na deti kričí a občas im dáva po zadku. Zmeniť škôlku určite znamená stres pre dieťa, ktoré si tu už našlo kamarátov. Neviem, či pomôže, keď sa porozprávam s učiteľkou alebo riaditeľkou.“

Názor Martiny Schmidovej, učiteľky MŠ:
• Ak učiteľky v materskej škole deti fyzicky trestajú, je to ich vlastná neschopnosť motivovať deti k činnosti. Určite by som to nenechala ležať ladom a miernym spôsobom by som sa šla porozprávať s konkrétnou učiteľkou. Kľudne jej povedzte napr. „Neviem či vy alebo kolegyne, možno niektoré deti v triede si dávajú po zadku... ale moja dcérka, keď sa doma hrala na učiteľku, bila a kričala na bábiky. Vedeli by ste na to dať trochu pozor?“ Ak rozhovor do pár týždňov nezaberie, v kľude navštívte pani riaditeľku a jednoducho jej povedzte, že si takýto štýl výchovy neprajete. Nad odchodom zo škôlky by som rozmýšľala ako nad posledným variantom. Dieťa by si mohlo myslieť, že ono je príčinou výmeny škôlky ... okrem iného, nikde nemáte zaručené, že v druhej škôlke to bude o sto percent lepšie.

PROBLÉM 2: „Dcéra doma povedala, že pri obliekaní na von ten, ktorý je posledný, dostane od učiteľky po zadku. Nepáči sa mi to – ako to riešiť?“

Názor Martiny Schmidovej, učiteľky MŠ:
• V našom druhom probléme matka zakladá problém na tom, že dcéra povedala... Sami vieme, že nie všetko, čo deti povedia, je pravda, alebo to môže byť nesprávne vyformulovaná situácia. Pokiaľ učiteľka používa vetu len na zastrašenie a nikdy sa nedostane k činom, tak prečo nie? Ja pri obliekaní posledným deťom začnem pomaly počítať do sedem a do hlasu pridám štipku autority. Neverili by ste, ako sa vedia potom rýchlo poobliekať. Ani oni ani ja sme nikdy ešte neprekročili číslo sedem, a tak ani nevieme, aký trest nasleduje. Všetci sa pekne snažia ponáhľať. Viete, ak máte na starosti veľa detí, a všetky okrem dvoch „klebetničiek“ sú už oblečené a čakajú pri dverách, potom na popohnanie mladých dám niekedy poviete, že ak si nešvihnú, dostanú po zadku, ale nikdy trest neaplikujete.

Niekedy sme aj my matky trochu precitlivené, keď sa jedná o naše ratolesti. Je to pochopiteľné, lebo doteraz sme fungovali len na našej výchove v rodine a škôlka je prvý zdroj v živote, kde naše deti vychováva druhá osoba a kolektív. Pokiaľ nejde o vážnu vec, berme škôlku ako prvú príležitosť pre deti, kde sa učia žiť vo svete, ktorý nemá ružové okuliare. Horší prípad by bol, keby ste ozaj videli alebo dokázali, že učiteľka dieťa bije. Fyzické tresty sú chvalabohu u nás trestne stíhateľné. Dúfam, že v zariadení materskej školy pomôže „len“ rozhovor s pedagogičkou, prípadne riaditeľkou.

PROBLÉM 3: „... tvrdila, že sa im pani učiteľka vyhráža pravítkom, ak budú dvíhať hlavu z vankúša a nakoniec prišla s tým, že tým, ktorí sú poslední, spievajú deti „smradľavé vajce, nikto ťa nechce, ani stará baba, čo ťa mala rada“....“

Názor Martiny Schmidovej, učiteľky MŠ:
• Formy výsmechu ako „smradľavé vajce“ a pod. sú u niektorých učiteliek ešte stále realitou. Keď som po nástupe do zamestnania zistila, že sa tieto „žartovačky“ (tak ich nazývala kolegyňa) ani po dvadsiatich rokoch nevyparili z výchovného procesu, nič som jej nepovedala, aby som si ju nepohnevala, ale pripla som na nástenku vlastný plagátik s povystrihovanými smutnými obrázkami detí z časopisov s vetou: Výsmešné riekanky ponižujú deti a ukazujú neschopnosť učiteľky! Verte či nie, chvíľu sa kolegyňa na tom smiala, ale účinok to malo perfektný.

Spánok – rodičia detí možno ani nevedia, že v dobrých škôlkach je spánok tzv. povinne – nepovinný. Deti dnes už nemusia spať, stačí, aby ticho ležali na lehátkach alebo deti, ktoré nie sú zvyknuté spávať doma po obede, ale prespia v noci zdravý spánok 10 až 12 hodín, po dohode s rodičmi vykonávajú v čase odpočinku tiché činnosti (kreslia si, obkresľujú, strihajú, modelujú...). Nie každá MŠ ponúka tento systém odpočinku (kvôli priestorom), preto sa treba informovať o formách pred nástupom do škôlky. Počula som o pravítkach, varechách, dokonca si učiteľka vymyslela „spánkového strašiaka“ a nútila deti spať. Myslím, že vhodnejšia je pozitívna motivácia, napr. keď budete krásne oddychovať, pôjdeme potom na dvor, na preliezky... lenže čo spraviť z postu rodiča? Ak sú na triedu dve učiteľky, túto „strašiacu metódu“ používa len jedna z nich. Žartovným tónom povedzte pri rozhovore s druhou učiteľkou niečo v tom zmysle, že by mohla kolegyni pravítko schovať... alebo niečo na ten štýl. Nikoho pri tom nebudete poučovať ani urážať a uvidíte, že učiteľke to v hlave bude vŕtať, keď bude vedieť, že rodičia o tom vedia.

Držím vám všetkým palce a prajem veľa úspechov pri riešení konfliktov.