Dobré manželstvo nie je samozrejmosť

„To najlepšie, čo môžete urobiť pre svoje deti, je milovať svoju manželku (manžela).“        

Krásne slová, však? Ale počet rozvodov na Slovensku v ostatných desaťročiach s menšími výkyvmi dlhodobo rastie. Alarmujúca situácia bola najmä v roku 2002. Na 100 uzavretých manželstiev pripadlo takmer 44 rozvodov! Zatiaľ čo v období pred rokom 1990 sa partneri najčastejšie rozvádzali po štvorročnom manželstve, dnes sa najviac rozvodov uskutoční dva roky po uzavretí sobáša. Priemerná dĺžka rozvedeného manželstva dosahuje asi 13 rokov. Viac ako 70 % všetkých rozvedených manželov má maloleté deti. Najčastejšie sa rozvádzajú manželia s jedným dieťaťom (takmer 60 %), s vyšším počtom detí miera rozvodovosti klesá.

Často máme pocit, že stačí, ak sa s manželom budeme mať radi a všetko bude prebiehať hladko a samo od seba. Prispievajú k tomu i zažité mýty a predstavy, ktoré nás podvedome ovplyvňujú. Zaujímavé zamyslenie sa nad vplyvom a pôvodom takýchto mýtov pre vás pripravil český psychológ a rodinný terapeut PhDr. Petr Šmolka.

Už odpradávna je úbohým neplnoletým vtĺkaných do hlavičiek niekoľko základných životných scenárov. Najprv z rozprávok, dielo skazy potom veľakrát zavŕši i osobný príklad rodičov. Tento príklad je často viac odstrašujúci, ako nasledovaniahodný. Zostaňme však na chvíľku pri tak obľúbených rozprávkach. Dobro v nich spravidla zvíťazí nad zlom. Dokonca sme si už akosi zvykli aj na to, že lenivý a na peci sa vyvaľujúci adolescent prejde na prahu dospelosti zvláštnou premenou. Nielenže z onej pece zlezie, ale vybavený domácimi buchtami sa vydá do sveta. Aby potom, akosi mimochodom, skolil zlého, najmenej deväťhlavého draka. Sladká odmena ho pochopiteľne neminie – získa princeznú i polovicu kráľovstva. Podobne ako veľa iných rozprávok, končí i táto veľkolepou svadbou. S nasledujúcim obdobím sa však autori rozprávok vyrovnávajú mnohosľubným konštatovaním, že pokým tí dvaja nezomreli – žijú spolu šťastne až dodnes. Chápem! Asi by vyznelo dosť divne, keby napísali:
„Pokým sa tí dvaja nerozviedli, pokým princeznej nezačalo vadiť, že Jankovi tak trocha slama z topánok trčí, pokým by zase on nestrávil zvyšok svojho života miesto na peci na zamatovej pohovke, pokým by sa do všetkého nejako hlúpo nezamotali kráľovskí svokrovci, tak tí dvaja spolu žili celkom normálne až do smrti. Pravda, tu a tam sa pohádali, Jankov románik s mladou slúžkou sa pred poddaným ľudom podarilo ututlať a ani z princezninho flirtu s princom zo susedného kráľovstva nakoniec nič nebolo. Janko síce chvíľu dosť vyvádzal, na druhej strane tu však bola ešte tá polovica kráľovstva, o ktorú by pri prípadnom delení spoločného imania manželov pravdepodobne prišiel.“ Predpokladám, že nevinné detské duše by z podobného záveru boli dosť vyjavené.

Hlúpy však nanešťastie nebol iba Janko, hlúpe je i to, ako veľmi nás niekedy podobné scenáre ovplyvňujú. O to ťažšie sa potom vyrovnávame s krutým poznaním, že nielenže život sám, ale ani manželstvo nie je rozprávkou. Ba čo viac, dobré manželstvo nie je samozrejmosťou, na ktorú by sme mali mať už zo zákona automaticky nárok. Niekedy je to skôr drina, inokedy aspoň vysoká škola diplomacie, prinajmenšom aspoň dobrý test našej tolerancie, vôle a ochoty nielen brať, ale tiež sami od seba do manželstva niečo investovať...

Našťastie však ide o investíciu s dosť vysokou návratnosťou, hlavne pokiaľ sa snažia obaja. Dobré manželstvo síce nie je samozrejmosťou, ale vždy je dobré sa o to aspoň pokúsiť. Nielen preto, že ľudia žijúci bez trvalého manželského (partnerského) vzťahu trpia oveľa častejšie rôznymi chorobami vrátane psychických a podľa štatistík dokonca oveľa skôr umierajú, ale tiež preto, že dobrý vzťah môže i po rokoch prinášať radosť. Zvlášť tým, ktorí nežijú v zajatí nereálnych mýtov. Aspoň pár z nich by sme si mohli pripomenúť:

Mýtus prvý: „Láska hory prenáša.“
Niekedy áno, ale poriadne sa pritom nadrie. Pokiaľ ešte všetko rozšírime o predstavu, že keď sa majú dvaja ľudia radi, tak automaticky vedia, čo si ten druhý myslí, čo cíti, čo si praje, potom hrozí, že takéto bremeno neunesie ani sebaväčšia láska. Každý z nás vstupuje do manželstva s množstvom očakávaní, mnohé si prinášame z pôvodných rodín, ďalšie sú odrazom našich dovtedajších životných skúseností. Niektoré sú dokonca vedomé a zdieľateľné a je dosť dobré sa v nich včas zorientovať. Môžu sa týkať rozdelenia rolí a povinností, rovnako preferovaného životného štýlu, či náplne voľného času, počtu detí a štýlu výchovy... Iste by sme si mohli dosadiť ešte rad ďalších. Čím podobnejšie sú, tým je väčšia pravdepodobnosť, že si navzájom dokážeme porozumieť. U tých ostatných by sme mali zvážiť, či sme, alebo nie sme schopní naše očakávania prispôsobiť reálnym možnostiam toho druhého. Myslieť si, že práve on sa časom zmení, navyše k obrazu našich predstáv, je prinajmenšom dosť naivné.

Mýtus druhý: „Dobrí partneri by mali urobiť svoje polovičky šťastnými.“
Iste neuškodí, keď sa tak občas stane. Ale ani ten najlepší partner nie je nevyčerpateľným generátorom nášho šťastia. Za to, ako sa cítime si do značnej miery môžeme my sami. Nielen tým, akého partnera sme si vybrali, ale predovšetkým tým, či sme, alebo nie sme schopní nájsť si pre svoje šťastie i iné zdroje. Prácu, záujmy, koníčky, priateľov...

„I veľa desaťročí trvajúce šťastné manželstvá sa stretli s mnohými problémami, konfliktmi a krízami. Na rozdiel od ostatných ich však títo manželia dokázali zvládnuť a prekonať.“

Mýtus tretí: „Manželia sa majú o všetky práva a povinnosti deliť rovnakým dielom.“
Akokoľvek by sme mohli mať pocit, že snáď aspoň toto tvrdenie by malo byť pravdivé, napriek tomu (alebo práve preto) patrí medzi mýty so zvlášť vysokou mierou rizika. Ani prinajmenšom by som tu však nechcel vytvárať dojem, že ideálom by malo byť manželstvo, kde jeden drie a druhý iba parazituje. Ale akonáhle sa však úzkostlivo snažíme o spravodlivú deľbu rovnakým dielom, sami si chystáme pascu, z ktorej často niet úniku. Dosť dobre sa totiž nedá posúdiť, čo je práve to „rovnakým dielom“. Namiesto spolupráce nastupuje súperenie a porovnávanie neporovnateľného. Manželstvo nie je obchod, v ktorom sú vhodné dohody typu „niečo za niečo“. 
V dobrom manželstve sa riadime nevyslovenými dohodami dobrej vôle („ja pre teba, či pre nás niečo urobím, bez očakávania okamžitej reciprocity“). V skutočne dobrom manželstve sa podobnými „dohodami“ dokážu riadiť obaja.

Mýtus štvrtý: „V manželstve tajomstvo nemá svoje miesto, manželia by voči sebe mali byť absolútne úprimní.“
Dovolím si odhadnúť, že i tu ide o tvrdenie, pod ktoré by sa mnohí bez problémov podpísali. Tí poučenejší by snáď pripustili aspoň jednu výnimku. Skutočne nie je šťastné, ak sa muž jednorazovo niekde „pošmykne“ a doma hneď všetko vyklopí („tak si, Jarka, predstav, čo sa nám prihodilo...“). Ono „zatĺkať, zatĺkať, a zase zatĺkať“ sa u nás už dosť udomácnilo. Veľmi múdre však nie je ani konanie ženy, ktorá sa vráti z podnikového večierka a hneď po príchode domov poteší manžela úprimným konštatovaním, akým je ten a ten kolega zábavným spoločníkom a kam sa naňho chudák manžel hrabe. Pritom každá žena môže mať občas pocit, že niekto iný je zábavnejší spoločník ako manžel, ktorý doma už niekoľko rokov takmer neprehovoril. Je však trocha neokrôchané zvoliť práve spomenutú formu. Privátne „trináste komnaty“ v manželstve pomáhajú udržať zdravú mieru neistoty. Pritom sa v nich nemusí zdržiavať žiadny „kostlivec“, ale napríklad iba pravdivá informácia o cene toho úžasného nového kostýmčeka...

Podobných mýtov by sme iste mohli nájsť ešte peknú, či skôr nepeknú hŕstku. Americký manželský a rodinný terapeut Arnold A. Lazarus o nich kedysi napísal niekoľkostostranovú knihu. V našom kontexte sme si niektoré z nich pripomenuli okrem iného preto, aby sme si uvedomili, ako i niektoré – zdanlivo samozrejmosti, môžu byť zavádzajúce.

Mýtus o šťastných senioroch
Celkom na záver mi dovoľte, aby som sa pokúsil zbúrať ešte jeden zakorenený mýtus. Pomerne nedávno som mal možnosť stretnúť sa s niekoľkými dvojicami, ktoré spolu žijú päťdesiat a viac rokov a svoje manželstvo dodnes považujú za veľmi šťastné. Ich životné príbehy boli v mnohom zaujímavé: mimochodom ich potvrdzujú i výsledky niektorých výskumov. Pokiaľ by ste ale očakávali idylické líčenie permanentnej všeobjímajúcej harmónie, budete nepochybne sklamaní. I veľa desaťročí trvajúce šťastné manželstvá sa stretli s mnohými problémami, konfliktmi a krízami. Na rozdiel od ostatných ich však títo manželia dokázali zvládnuť a prekonať. Snáď ako perličku by som si dovolil dodať, že si (dokonca častejšie ako manželstvá menej harmonické, či rozpadnuté) boli navzájom aj neverní. Čo však, ale prosím neberte ako návod na napodobňovanie. Možno by ste len ťažko pred svojím partnerom obhájili vlastnú neveru tým, že by ste ju prehlásili za významný príspevok k pocitu manželského šťastia.

„Dobré manželstvo nie je samozrejmosť, na ktorú by sme mali už zo zákona automaticky nárok.“