Naučte deti prehrávať

Kocka ukazuje štyri body. Príliš veľa. Malá červená figúrka nemôže ísť k ďalším, ktoré už čakajú v domčeku. A potom ešte toto! Mama hodí päťku. Jej zelená figúrka prejde cez označené políčka a vyhodí jedinú červenú figúrku. Tá musí ísť teraz späť na štart. Namiesto toho však  letí zo stola. A spolu s ňou aj ostatné figúrky, kocka a hracia plocha. „Sprostá hra! Vždy iba prehrávam! To mi robíte náročky!“ narieka päťročná Miška. Nasleduje krik a slzy. Mama sa pokúša svoju nahnevanú dcérku upokojiť: „Nemôžeš stále len vyhrávať, srdiečko. Nabudúce budeš mať určite šťastie ty.“ A pedagogicky k tomu dodáva: „Je oveľa dôležitejšie, že sa pri hre zabávame. Je úplne jedno, kto nakoniec vyhrá!“ „Ale ja som chcela vyhrať!“ kontruje Miška.

Hnev ako dôkaz vysokého nasadenia do hry
Aktivita, ktorú ste si naplánovali pre deti v sobotné daždivé popoludnie, končí už po pár minútach. Dôvodom však nie je to, že deti nevedia prehrávať, ale to, že rodičia majú akurát tak dosť ich nebrzdených agresií súvisiacich s porážkou.

To, že potrestáme dieťa po takomto záchvate hnevu, len zväčší sklamanie na oboch stranách. Podľa psychologických výskumov je frustrácia spúšťačom agresie. Preto je pochopiteľné, že deti pri hre, v ktorej prehrávajú, nechávajú hnevu voľný priebeh. Podľa odborníkov však rodičia nemusia mať obavy. Hnev z prehranej hry je jasným znakom vysokého nasadenia, ktoré dieťa do hry investuje. Dospelí ho vedia skryť, deti však explodujú. Výbuchy zlosti im ale nemôžu uškodiť...

Hnev ako ohrozenie existencie
To, že Miškina mama urobila základnú chybu, keď chcela svoju nahnevanú dcérku upokojiť, sa dozvedela až neskôr pri stretnutí so svojím známym psychológom. „Hnev musí ísť von!“ dozvedela sa. Pocity dieťaťa treba prijať, aby si mohlo svoju frustráciu prežiť. Namiesto chlácholenia Mišky ju mama mohla vyzvať, aby sa vykričala a zlostila, koľko jej len treba.

My dospelí si to vieme len ťažko predstaviť, ale prehratá partia v hre „Mlyny, Čierny Peter, pexeso alebo Človeče...“ nie je pre deti len obyčajnou smolou, ale skutočným ohrozením ich existencie – je pre nich „brutálnou“ odpoveďou na otázky ako: „Kto som?“ a „Čo dokážem?“ Prehra teda pohne sebavedomím. A kto ho má málo, ten sa cíti slabý a zraniteľný. Lebo malý hráč sa dozvie asi toto: Ja som sa tak snažil, a napriek tomu som prehral.

Pohovoriť si o konflikte
Rodičia by mali v takýchto situáciách reagovať rozvážne, čím zachránia situáciu pre všetkých účastníkov. Po pár minútach, keď zlosť dosiahne „bod varu“ a začne „klesať“, sa s dieťaťom dá opäť hovoriť. Možno s ním hovoriť o jeho pocitoch. Napr. takto: „Teraz si sa ale veľmi nahneval“ alebo „Skoro si pukol od hnevu“. V druhej fáze by mali rodičia dať dieťaťu vecným tónom najavo vlastné emócie. Napr. nasledovným spôsobom: „Hnevám sa, keď sa takto ukazuješ“ alebo „Nemám chuť ukončiť hru takýmto výbuchom zlosti“, alebo „Som smutná, že kazíš našu hru svojím výbušným správaním“.

Kedy zbystriť pozornosť?
Pri takýchto úvahách sa núka otázka, či by nebolo vhodnejšie ušetriť deti popisovaných skúseností s prehrávaním. Čo keby sme spomínané hry odložili načas z dosahu detí? Odpoveď znie: „NIE!“ To, že deti z času načas nevedia zvládnuť porážku, je úplne normálne. Tak ako u nás dospelých, aj u detí pritom zohráva úlohu viacero faktorov, napr. momentálna nálada dieťaťa. Napríklad Katka – naposledy pri Čiernom Petrovi prehrala štyrikrát po sebe a stále mala úsmev na perách. Žeby to bolo tým, že pred hrou zjedla kopec čokoládovej zmrzliny? Ale jej kamarát Bruno bral prehry stále rovnako: s krikom. A buď leteli karty zo stola, alebo sa odmietal ďalej hrať a búchal päsťami do steny.

Ak deti vždy okolo seba mlátia, keď nie sú neustále prvé a stále určujú, čo sa bude hrať, príp. menia pravidlá hry podľa toho, ako to im vyhovuje, mali by rodičia zbystriť pozornosť.
U takýchto detí ide o zjavný nedostatok sebavedomia. Lebo tie, ktoré si budujú svoju osobnosť v zmysle „Ja som niečo, ja dokážem niečo“, disponujú vnútornou spokojnosťou, ktorá im umožňuje uvoľniť sa a prehrať bez hnevu.

Naučiť sa prehrávať – vec cviku
Ak sa pri hre nedostaví úspech, majú aj pokojné deti sklon k agresivite. Rodičia by sa nemali tiež vzdávať súťaženia. Stratégie a alternatívy riešenia konfliktu si možno nacvičiť hravou formou. Deti pozorujú a imitujú správanie starších súrodencov a dospelých. Otázky „Ako sa tešiť z víťazstva?“ alebo „Ako sa má prehrávať?“ možno zodpovedať aj prostredníctvom vzorov a príkladov.

Chvíľkovým východiskom pri hrách, ktoré môžu spôsobiť konflikt, napr. „Monopoly“ alebo „Človeče, nehnevaj sa“ je vytvorenie tímu. Určiť si spolu s otcom stratégiu a potom spoločne vyhrať posilňuje pocit súdržnosti. Ale aj v opačných prípadoch – deti nemusia znášať porážku úplne osamotené.

Pre školákov môže byť hodinu trvajúca hra „Človeče, nehnevaj sa“ – „ťažkým bojom“, lebo počas tejto doby subjektívne veľa investujú: trpezlivosť, striktné dodržiavanie pravidiel a zdržanlivosť, keď sú iní na ťahu. Komplikované hry znásobujú emocionálne nasadenie. Niekoľko „partičiek“ šachu môže byť pre deti rovnako namáhavé ako vyučovacia hodina v škole. Ak sa ešte k tomu nedostaví úspech, majú aj pokojné povahy sklon k agresii.

Aj nedostatok koncentrácie, ako i preťaženie alebo, naopak, nevyťaženosť môžu stupňovať hnev po prehratej hre. Dôležité je vyberať hry primerané veku. Dieťa je motivované predovšetkým vtedy, keď sú nároky na hru o niečo vyššie, ako sú jeho schopnosti. Najmladšie deti milujú jednoduché hry, ktoré sa často opakujú.
Vo všeobecnosti platí: Dieťa by malo mať také schopnosti, aby mohlo vlastným pričinením poraziť ostatných účastníkov hry – aj starších.

Necháme ho radšej vyhrať?
Nechávať deti vyhrať, aby sme sa vyhli záchvatom hnevu, nie je dobrá cesta. Keď majú pocit, že môžu byť úspešné len vďaka cudzej pomoci, začnú sa rýchlo nudiť. Úspech získaný podvodom nie je víťazstvom. Dôležitejšie je dieťaťu vysvetliť, že porážky sú podnetom a predpokladom pre ďalšie víťazstvá, lebo ľudia sa učia najlepšie zo svojich chýb. Ďalším krokom môže byť zaradiť do voľnočasových aktivít okrem stolových hier, pri ktorých ide o konkurenčný boj, aj hry pohybové, hry v kruhu alebo hry so stavebnicami. Kto vie zniesť frustráciu z toho, že sa napr. zvalila vlastnoručne postavená veža, ten je dobre vyzbrojený aj pre hry, pri ktorých ide o víťazstvo.

Niekoľko tipov, ako uľahčiť život tým, čo ťažko prehrávajú

• Povoliť hnev: čím viac sa dieťa cíti pochopené, tým skôr sa opäť upokojí;
• agresívne hry, v ktorých ide o vyhadzovanie, nehrať príliš často;
• častejšie si ponadávať na hracie figúrky;
• spoluhráčov poprosiť o pochopenie detí, ktoré neznesú prehru: frustrujúci pocit pozná každý z nás;
• pochváliť aj za prehru, ak sa hráč správal férovo, prípadne zvoliť jednoduchšie pravidlá.

Naša anketa: Vieš prehrávať?
Či vedia byť pri hre aj tí druhí a ako sa cítia, keď krátko pred cieľom musia späť na štart – nám prezradilo sedem detí vo veku 7 – 15 rokov.

Marek, 9 rokov, je žiakom tretieho ročníka ZŠ, dvakrát do týždňa chodí na hokejový tréning a prehráva iba občas:  „Záleží na tom, ako vysoko prehrávam. Hnevám sa, keď dám s družstvom málo gólov. Vždy si želám, aby sme boli prví. V poslednom čase ale prehrávame len zriedka. Preto sme teraz prví v lige. Inak sa umiestňujeme medzi šiestym až deviatym miestom.“

Laura, 13 rokov, rada hrá bowling – aj keď v ňom žiačka osemročného gymnázia nie vždy vyhráva: „Raz som si povedala: Je úplne detinské byť zakaždým tvrdohlavá, keď prehrávam! Kedysi som sa vždy zavrela nadurdená vo svojej izbe. Dnes chodím s kamošmi na bowling – aj keď som totálne nemehlo. Ale jednoducho ma to baví.“

Eliška, 15 rokov, je žiačkou 8. ročníka ZŠ a občas pristihne svojho brata, ako podvádza. Napriek tomu si spolu radi zahrajú stolové hry: „Môj malý brat má šesť rokov a skoro vždy vyhráva, keď sa hráme mikádo alebo Človeče... A hrávame sa veru často. Vždy keď máme chuť, sadneme si aj s mamou v obývačke a rozložíme si hry. Preto viem dobre prehrávať, okrem „Do čerta!“ neprejde mojimi perami nič viac. Nezlostím sa pritom. Ale môj brat rád švindľuje. Vždy, keď to zistím, tak mu poviem, že to nemá robiť. Ale aj tak väčšinou vyhráva on. Ja zas viem lepšie iné veci, napríklad komplikované hry pozostávajúce z mnohých dielikov. Často príde brat za mnou a opýta sa ma, či mu pomôžem pri stavaní Lega – na to sú predsa veľké sestry!“

Petra, 9 rokov, má v sebe veľa ctižiadostivosti: „Viem prehrávať. Hnevám sa však, keď pri Človeče, nehnevaj sa stojím s posledným panáčikom pred domčekom a aj tak ma ešte vyhodia. Ale potom hrám normálne ďalej a ešte sa pokúšam vyhrať. Môj brat sa však raz aj rozplakal, keď nevyhral. Ale to bolo už dávno.“

Zuzana, 15 rokov, je študentkou gymnázia: „Jasné, že hrám kvôli tomu, aby som vyhrala. Ale nebaví ma hrať s niekým, kto nevie prehrávať. A je úplne jedno, či sa to deje v športe, spoločenských hrách alebo pri počítači. Okrem toho väčšinou hrávam vo väčších skupinách. Vtedy je viac víťazov aj porazených. Väčšina ľudí sa časom naučí prehrávať.“

Michal, 11 rokov, rád vyhráva v Monopoloch. Je piatak: „Pravidelne hrávam šach a monopoly. Ale som vždy veľmi smutný, keď hru prehrám. Potom som ticho. Moja stratégia, aby som bol opäť veselý, je: Vyskúšam to ešte raz, lebo keď vyhrám, hneď mi je lepšie.“

Nikolas, 12 rokov. Vo svojom voľnom čase hrá futbal za mladších žiakov: „Keď prehrám v nejakej stolovej hre, teda pri hre šťastia, vtedy sa hnevám. Na to nemám žiaden vplyv. Bola to jednoducho smola, že som nevzišiel z hry ako víťaz. Ale keď prehrám vo futbale, to ma tak neštve. Lebo viem, že som vo svojej pozícií podal dobrý výkon, ale náš súper bol jednoducho lepší. Pri porážke sa nemusíme hanbiť za našu hru.“