Neposlušnosť alebo...

Povrchnému pozorovateľovi často uniknú detailné rozdiely v prejavoch správania sa detí, ktoré sú však podstatné preto, aby sme netrestali, či neodmietli dieťa nespravodlivo.

Neposlušnosť, neposlušný! – čo to vlastne je? Niektorí za také považujú dieťa, ktoré neurobí ihneď „na slovo“ to, čo dospelý od neho vyžaduje. Keď sa však zamyslíme nad temperamentovými rozdielmi medzi deťmi, napadá nám množstvo ospravedlnení, z ktorých pre každé dieťa bude platiť niektoré iné. Jedno neposlúchne „na slovo“ ak je zaujaté nejakou činnosťou – hrou, alebo čítaním preto, lebo má menší rozsah pozornosti – ak sa úplne sústredí na niečo, už nestačí vnímať ďalšie podnety, alebo aspoň nie tak pohotovo. Iné dieťa zas počuje a vníma mamine slová aj ich obsah, ale má v sebe snahu začatú činnosť dokončiť, preto od nej hneď neodchádza, alebo sa nedá od nej vyrušiť. Je to vytrvalosť a mnohí ju hodnotia ako neposlušnosť! Je veľa rodičov, ktorí vyžadujú poslúchnutie „na slovo“ a dobré, poslušné dieťa podľa nich musí byť také. Okamžitá poslušnosť je však slepé konanie, splnenie každej požiadavky rodiča bez účasti vlastného myslenia, alebo je to strach, ktorý ženie často aj rozmýšľajúce dieťa do splnenia rozkazu aj proti vlastnej vôli. A toto má už hlbší dosah aj na vzájomné vzťahy. Poslúchanie „na slovo“ je nebezpečné. V živote ho možno veľmi ľahko zneužiť.

Človek naučený dlhé roky mlčky poslúchať môže raz vykonať čin, ktorého dosah si uvedomí až vtedy, ak bude nezmeniteľný. Preto občasné protesty alebo neochota vykonať to, čo dospelý žiada, je prejavom myslenia dieťaťa a nestotožnenie sa s názorom dospelého prejavom jeho vlastnej vôle. Veď deti majú často rozumnejší pohľad na veci ako my dospelí. Treba len v sebe nájsť silu, aby sme ich dokázali prijať.

Sú však i rodičia, ktorí nevyžadujú poslúchnutie „na slovo“, ale pri každom stretnutí, či aktivite dieťaťom cítia ako každé ich slovo ide pomimo dieťaťa. To nie je už snaha dokončiť činnosť (obyčajne sa dieťa so žiadnou konkrétnou činnosťou nezaoberá), ani neschopnosť rozdeliť si pozornosť. Je to skôr nevšímavosť k podnetom a dráždivosť centrálneho nervového systému.

Peter žil s rodičmi na menšej dedine. Záhrada sa končila pri potoku a takmer všetky voľné chvíle trávil vonku, v lese alebo na lúke, najčastejšie sám, iba občas ho sprevádzal aj nejaký kamarát (žiadny pri ňom dlho nevydržal). Keď sa Petrova matka sťažovala na jeho „neposlušnosť“, nejavilo sa nezainteresovaným jeho správanie pri toľkej možnosti pohybu až také zvláštne. Pri návšteve mesta a aj v byte matkinej priateľky bolo jeho správanie neobvyklé. Takmer behom poprezeral všetky izby, nazrel do skríň, vykláňal sa nebezpečne z balkóna, hlas dospelého akoby nepočul, akoby naozaj išiel mimo neho. O chvíľu ho však už nič nebavilo. „Poďme von, alebo niekde“, začal otravne ťahať mamu za ruku. „Vidíš takto to vyzerá doma“, hovorí Petrova matka priateľke. „A triedna učiteľka, ktorá ho učila prvé tri roky, hovorí o ňom rovnako ako ja. Len ty si mi stále hovorila, že na ňom nič zvláštne nevidíš.“ „Teraz to už netvrdím. Predtým som ho nevidela v takýchto situáciách a možno som si jeho správanie až tak dobre nevšímala.“

Išli na letisko. Pustil sa rovno cez trávnik, ktorý bol vysadený kvetmi a zjavne nebol žiadnym prechodom.. Deti oveľa menšie od neho naňho kričali, že tam nesmie. Nepočul. Vyliezol na zábradlie, všetci naňho užasnuto pozreli a skríkli, on však ani teraz nič nepočul, na nič nereagoval, akoby tam okrem neho nik iný nebol. Rovnako sa správal na moste, kde sa vykláňal z niekoľkých nebezpečných miest, vliezol do každého výklenku...

Pri takomto dieťati má každý dospelý naozaj stále čo robiť aby ho uchránil pred úrazom. Toto už robí dojem neposlušnosti aj u náhodných pozorovateľov. Pri hlbšom zamyslení sa nad ním sa však vnucuje otázka „nemá ten chlapec nejakú neurologickú poruchu?“ 

Oliver je rovnako starý. Tiež práve skončil tretiu triedu. Tiež neobsedí ani chvíľu, kniha ho láka až večer, keď sa už nič iné nedá robiť. Cez deň je plný aktivity, živý až príliš. Ochotne pomôže všade, kde môže uplatniť svoju zručnosť, zájde do obchodu, ak ho o to požiadajú, na chate vie byť starostlivý „gazda“, prinesie drevo, stará sa o oheň, je ho všade plno, ale jeho živosť nie je rušivá a nepríjemná. Dá sa sním zmysluplne rozprávať. Iba nervózny, nevyrovnaný dospelý je znepokojovaný  každou snahou chlapca po vlastnej aktivite a rozčuľuje ho aj takáto živosť. Veľa detí oplýva veľkým množstvom pohybovej aktivity a pokiaľ majú príležitosť využiť ju, niet s nimi najmenších starostí – pri normálnych dospelých. Kritické sú chvíle, keď sú prinútené dlho sedieť v škole na vyučovaní bez možnosti väčšieho pohybu, a to aj cez prestávku, alebo ak sú pre nejaké ochorenie hospitalizované v nemocnici a musia ležať na posteli, prípadne sa pohybovať len na izbe. V takýchto situáciách sa zdajú byť „zlými“, lebo ich veľká živosť, pohybová aktivita ruší ostatných, najmä tých pokojnejších dospelých.

Je veľa rodičov, ktorí sú nešťastní zo správania sa svojho dieťaťa a považujú ho za problémové. Dieťa je často agresívne, odmieta ľudí a veci, plače, vrieska, ak sa mu hneď nevyhovie, stále je v opozícii a s každým bojuje. Je naozaj neposlušné a problematické. Je však problematické len dieťa? Nie sú problematickí aj rodičia, alebo jeden z rodičov? Aké môže byť dieťa tam, kde je prehnaná prísnosť, či dokonca drsnosť vo vzťahu k nemu? Tam, kde je viac odmietania ako lásky, tam, kde je averzívne správanie doma samozrejmosťou a potlačovanie dieťaťa jediná forma vzťahu k dieťaťu? Zmena správania sa rodičov navodí aj zmenu správania sa dieťaťa – ak je dieťa agresívne, ale nikto z jeho rodiny a blízkeho okolia k nemu agresívny nie je, dieťa pochopí nezmyselnosť a neúčelnosť svojho správania a prestáva byť agresívnym.

Sú i rodičia, ktorí vedú deti demokraticky a takéto deti potom dokážu prirodzene diskutovať so svojimi rovesníkmi, ale aj s dospelými. Poopravia neraz rodiča alebo učiteľa v rozhovore, ale aj pri výklade novej látky – niekedy vedia o niektorej veci viac, než čo sa im v škole predkladá. Majú podrobnejšiu informáciu z viacerých prameňov, chcú z učiteľmi o tom diskutovať alebo polemizovať – nuž stávajú sa práve pre toto v očiach učiteľa neposlušnými a drzými. Bývajú ignorované a odmietané učiteľom a bolo by zvláštne, keby to dieťa nepobúrilo. Kladie si otázku, prečo ho učiteľ odmieta, veď mu predsa nič neurobil. Nie sú si vedomí žiadneho priestupku voči dospelému. Len neporozumenie vedie k nezhode.

Koľko spôsobov správania a každý je výrazom niečoho iného. Podstatu detského správania lepšie odhalíme, ak dokážeme:

• rozlišovať medzi možnosťou organizmu reagovať a neochotou poslúchať,
• rozlišovať medzi vysokou úrovňou aktivity, čo je vlastnosťou temperamentu a medzi poruchou správania rôzne podmienenou,
• rozlišovať medzi zdravým sebavedomím a drzosťou,
• vidieť z hľadiska koho je dieťa problémové, neposlušné,
• hľadať príčinu neprimeraného problémového správania sa dieťaťa.

Neposlušnosť je iba „čarovné slovíčko“, ktoré sme si zvykli používať vždy vtedy, keď nás dieťa rozladí. Ale v deťoch je aj veľa takých znejúcich potencií, ktoré by nás dokázali naladiť. Skúsme im načúvať.