Noc po rozvode

Nevedela som, čo mám čakať… Ako to zvládnem? Ako vôbec prežijem čo len prvú noc po…? To slovo som ani nedokázala vysloviť. Rozvod. Koniec. Bodka. Definitívne… Tmavou nocou sa bytom rozliehalo pichľavé, bolestivé ticho a spásonosný spánok neprichádzal.

Uložila som deti spať…
Pôvodne mali ostať u mojich rodičov, ale nemohla som zniesť prázdny byt a tak som ich neskoro popoludní vyzdvihla a po večeri v reštaurácii sme sa vrátili domov. Až v aute som si uvedomila, že pre mňa to už nikdy domov nebude. Pre ne áno? Dokedy budem vládať svojim dvom dcéram vytvárať rodinné hniezdo, bez toho, aby pocítili, že v ňom niečo/niekto chýba?

Našťastie, dievčatá si ešte poriadne neuvedomovali, čo sa stalo. Ich otec býval často preč. Už dlhšie pracoval v zahraničí a doma viac nebol ako bol. Len ja som vedela, že je koniec… Že ak sa nabudúce objaví vo dverách, nebude to preto, aby sa so svojimi dcérami zvítal, vybalil kufre plné darčekov a počúval ich džavotanie. Nabudúce… ak nejaké bude, čo je pri jeho životnom štýle dosť nevyspytateľné, si ich vezme, teda požičia na pár hodín, v lepšom prípade na víkend, aby rozjatril ich malé srdiečka, ktoré budem ja ďalšie dni liečiť. Ako dlho bude trvať, kým sa s tým zmieria, kým pochopia, že ocko už nikdy nebude doma tak naozaj?!

Napustila som si vaňu…
To vždy zaberá, vaňa plná voňavej peny. Ak mám náladu, zapálim si aj sviečku a zapnem si dobrú muzičku. V tú noc som náladu nemala, ale teplá voda ma aspoň uvoľnila. V hlave sa mi mihotali obrazy z rána, keď sudca krátko a rýchlo vyriekol verdikt. Bolo to síce na druhýkrát, ale keďže sme sa s mojím už expartnerom dohodli na výživnom a ostatných náležitostiach ohľadne detí a majetku, išlo to rýchlo.

Sedeli sme oproti sebe ako dvaja cudzí ľudia. Sedem rokov manželstva… Kde sa podeli? Vraj je siedmy rok vo vzťahu kritický. Mne to tak nepripadalo. Môj muž bol kapitola sama o sebe, ale milovala som ho takého, aký je. Prvé roky sme boli stále spolu. Starali sme sa o naše malé dcéry a žili ako každé iné mladé manželstvo. Pred štyrmi rokmi sa naskytla možnosť, aby pracoval „vonku”. Najprv to bolo ťažké, nemohla som si zvyknúť, že je doma len raz za dva mesiace. Ale peniaze, ktoré zarobil, nám pomohli, a po čase sme si zvykli. Aj deti… Netušila som, že to bol začiatok konca…

Spánok neprichádzal…
Zababušená v teplej perine som prosila nebo o spánok. Ale nebo bolo v tú noc zatvorené. Chcela som to ukončiť. Zatvoriť oči a ráno sa zobudiť do nového dňa, nového života, novej budúcnosti. ALE… Pocity vyhasnutosti, zlomenosti, prázdna sa ponevierali mojou dušou a nedali pokoja.

V podstate sa toho až tak veľa nezmení. Navonok to aj tak vyzeralo, akoby som s deťmi žila sama. Možno to pomôže k tomu, aby to bolo pre nás ľahšie. Stávala som sa apatickejšou… Život bez chlapa… Definitívne. Už ma nevystíska, nepobozká. Nebudeme sa spolu milovať. Nepritúli ma a nepovie mi, ako veľmi mu chýbam. Nebudem netrpezlivo čakať na to, kedy zavolá, že šťastne docestoval späť… Nebude žiadne: „Tak ahoj, o dva mesiace. A dávajte na seba pozor!“

Prichytila som sa pritom, že plačem. Nie, necítila som voči svojmu mužovi nenávisť. Otázka rozvodu sa objavila medzi nami asi pred rokom. Bolo práve pred Vianocami a bol doma dlhšie. Po celý čas mu však ktosi vyvolával z cudziny. Bol z toho nervózny. Keď šiel okúpať deti, telefón zazvonil opäť. Nevydržala som to a zdvihla. Ufňukaný ženský hlas po anglicky prosil, aby som neskladala. Teda neskladal. Žena na druhom konci nevedela, že slúchadlo držím ja… Manžel sa ku všetkému priznal. Už dlhšie mal v práci pomer s jednou ženou… Najprv to chcel utajiť, potom sa s ňou chcel rozísť, napokon sa chcel definitívne vrátiť domov. Ale… nešlo to. Zamotal sa… Vianoce sme prežili v tichu. Iba pred deťmi sme hrali divadielko.

Asi sa zbláznim…
Nie, už som to nechcela rozoberať. Všetky tie podrobnosti konca. Nabralo to rýchly spád. Ani v dňoch, kedy bol doma, sme vedľa seba nedokázali fungovať. Hoci sme sa raz dokonca aj milovali, no bol to skôr pokus o to, či to prekročíme. Či mu ja dokážem odpustiť a on dokáže zabudnúť… Náš chabý experiment nevyšiel. Nasledujúci deň sme hľadali východiská. Kvôli deťom. Manžel sľuboval, že ešte dokončí polročný kontrakt, vráti sa a všetko bude po starom. Obaja sme vedeli, že nebude.

Prerušila som tok myšlienok, vstala z postele a naliala si pohár vína. Tajne dúfajúc, že mi pomotá hlavu a zabráni tomu, aby explodovala.
Bolo mi dusno. Otvorila som okno, chladný vzduch mi urobil dobre. „Zavolám Jane,” rozhodla som sa náhle. Kamoška, ktorá už vyše desať rokov žila v Amerike, bola moja spriaznená duša. Vo chvíľach, ako táto, mi mohla pomôcť iba ona.

Po úvodných vetách typu, ako sa má, hneď zistila, koľká bije. „Moja, začína ti nový život, musíš sa k tomu postaviť pozitívne,” začala a vlastne som aj čakala, že na mňa spustí taký „pozitivizmus a lá Amerika”. A napodiv, padlo mi to dobre. „Práve som čítala knihu jedného výborného rodinného terapeuta, samozrejme nášho, amerického, ktorý ženám po rozvode odporúča, aby nejakú dobu ostali samé a zvykli si na novú situáciu. Ale keď im to začne vyšumievať z hlavy, je čas nájsť si nového chlapa! Takže, nenechaj sa zdeprimovať čiernymi myšlienkami. Len musíš prečkať ten hnusný čas a bude dobre, uvidíš. Muž tvojho života na teba kdesi už čaká…”

Dopila som pohár vína a rýchlo prešla na inú tému. Jana ma rozptýlila, to áno, ale že by som mala chuť hľadať si nového chlapa? Ani náhodou… Boli dve hodiny ráno a zmätok vo mne sa ešte viac vystupňoval.

Premohol ma hlad…
Vybrala som sa k chladničke a vzala prvé, čo mi padlo do ruky. Syr, šunka… k tomu nejaké pečivo. Ešte som pomyslela na to, že by som takto neskoro nemala jesť, lebo priberiem. Ale nebolo to jedno? Koho bude trápiť, či mám o kilo viac alebo menej?

Nazrela som do detskej. Dievčatá spali a snívali… Pri pohľade na ne sa mi tisli slzy do očí. Budeme samé, teraz už naozaj. Zvládneme to?

Radšej som rýchlo odišla do obývačky, nechcela som, aby sa zobudili na moje smoklenie. Pustila som si telku. Opakovali nejakú trápnu telenovelu. Prikrytá dekou som siahla po rodinnom fotoalbume. Spoločné fotografie jatrili rany. Na niektoré padali kvapky mojich sĺz, pri iných som sa zas neubránila úsmevu. Fotky, na ktorých sme celá rodina pokope. Alebo ešte skôr, fotky z našej svadby… Kto len mohol tušiť, že koniec príde tak rýchlo.

Môj muž, moje všetko. Moja budúcnosť a istota. Nič z toho už nebolo pravdou. Zradil ma, dokopal našu lásku, naše sľuby… V jednej sekunde som ho nenávidela, v ďalšej preklínala. Potom sa vo mne objavila ďalšia vlna – bol mi ukradnutý. Nech si ide za tou fľandrou… Nech si tam ostane. Zradil nás. Prišiel o nás. Tak mu treba. Posledný pocit, na ktorý si v tú noc pamätám, bolo, že mi je strašne smutno a potrebujem, aby ma niekto objal… Víno a jedlo začali účinkovať, tvrdo som zaspala.

„Mami, vstávaj, už je ráno…!“
Dva štebotavé hlásky okolo mňa poletovali ako vtáčiky. Rozospatá som nechápala, čo sa deje. Kde som? Koľko je hodín? Chcem spať… „Mami, vstávaj, chcem jesť!” „A sľúbila si, že dnes pôjdeme na plaváreň. Zabudla si? Je sobota! Nemusíme do škôlky!” pretekali sa v servírovaní faktov moje princezničky. Hlava mi išla prasknúť. Ale pohľad na ne všetko uzdravoval.

„Hladošky moje,” pohladila som ich po strapatých hlávkach. Moje dcéry, moje lásky, život môj… Usmievali sa na mňa a netušili, že ich mama má za sebou jednu veľmi ťažkú noc. „Mami, počuješ nás? Hálo, si tu?” smejúc sa ma rýchlo vrátili do reality, nedovoliac mi znovu upadnúť do bezduchého snenia. „Jasné, že som tu!” vyprskla som smiechom a začala ich štekliť. Výskot, smiech, krik… Milujem to ich bláznenie…

„Ale najprv si musím urobiť kávu. Inak ma nikam nedostanete,” dodala som, ťažko vstávajúc z tvrdého gauča. Dievčatá svižne vyskočili. „Aj ja chcem kávu,” zašvitorila mladšia. „No to určite,” napodobnila ma staršia dcéra. „Káva nie je pre detičky, my si dáme sladučké kakavko.”

V duchu som sa smiala. Tie moje ježibaby… Ani nevedia, ako mi pomáhajú. Ony budú mojou terapiou, mojím bylinkovým čajom, mojím ránhojičom, zázračným elixírom, ktorý zacelí prasknuté srdce. A popíjajúc kávu a kakavko v trojici som zrazu vedela, že to zvládneme. Vyhráme a začneme odznovu. Samé, a predsa nie opustené.