Príbeh o Mužovi a Žene

Bol raz jeden muž a volal sa Muž. A bola raz jedna žena a volala sa Žena.

Muž zavčas rána vstal a zasial semeno. Semeno spadlo na úrodnú pôdu matky Zeme, ktorá ho prijala a začala živiť. Chránila ho, dávala mu živiny, polievala ho dažďovou vodou a vystavovala slnečným lúčom, aby dobre rástlo. Semienko začalo klíčiť, bujnelo a rástlo v lone matky Zeme.

Na jar muž zasial, na jeseň úrodu zožal. A matku Zem starostlivo obrábal a opatroval. Tá sa mu odmenila hojnosťou úrody a zabezpečila mu za to dostatok potravy.

Muž večer ľahol a zasial semeno. A stal sa zázrak. Spojili sa dve bunky a vznikol nový život. Človek. Dva životy v jednom tele. Žena sa stala matkou.

Semienko spadlo na úrodnú pôdu matky Ženy, začalo klíčiť, bujnelo a rástlo v jej lone ako zrná obilia na poliach matky Zeme. Tak ako Zem, aj Žena semienko starostlivo chránila, dávala mu živiny a opatrovala ho s láskou, aby dobre rástlo. Nosila ho v svojom bruchu, aj v srdci. Ubehlo dvanásť týždňov a človiečik bol dokonalý, ale ešte stále primalý a príliš slabý na život vonku. A tak ho matka Žena naďalej nosila vo svojom teplom a mäkkom lone, chránila ho a živila, aby zosilnel a spevnel.

Človiečik rástol veľmi rýchlo. Keď sa blížil dvadsiaty týždeň, začala ho matka Žena v sebe cítiť. Cítila, ako sa otáča, ako ju kope jeho malými nožičkami, ako ju šťuchá malými rúčkami. I začala sa mu prihovárať. Hladila si veľké guľaté brucho a spievala mu. Človiečikovi sa to páčilo, rád ju počúval a rád prijímal jej dotyky.

Muž sa o Ženu staral, opatroval ju a chránil. S obdivom sledoval, ako v nej človiečik rastie a nevedel sa dočkať, kedy ho uvidí. I on mu rozprával a človiečik mu načúval. Muž mu rozprával o živote, o prírode, o jeho matke Žene i o jeho matke Zemi. Rozprával mu o láske, o radosti, aj o tom, čo ho čaká.

Ako človiečik rástol, začal mať akosi primálo miesta. Napriek tomu bol spokojný a slastne sa pohojdával v teplom náleve svojho príbytku ako loď ukotvená v prístave, z ktorého nechce vyplávať. Schúlený vo svojom malom vesmíre rástol a čakal. Žena ho stále hladkala a on sa cítil v bezpečí, netušiac čo ho čaká, sa rozplýval v nekonečnej spokojnosti svojho tesného domova. Cmúľal si palec, prehĺtal sladkú vodu, v ktorej plával a naďalej sa pohojdával. Netušil, že pokoj a bezpečie, ktoré si teraz užíva bude po celý svoj život hľadať ďalej, no nikdy sa už nevráti do tepla svojho prvého domova. Žena ho nežne uisťovala o svojej bezhraničnej láske a starostlivosti, ktorú mu bude ešte dlhé roky zabezpečovať a to mu dodávalo dostatok pokoja.

Nastal čas a človiečik dozrel, bol pripravený. Matka Zem volala svoje dieťa na svetlo sveta. A čo muž zasial, o deväť mesiacov držal v náručí ako svojho potomka.
Dieťa.
Budúcnosť.
Človek na pokračovanie.

Dieťa kričalo, oznamovalo celému svetu „Tu som, ja! Jedinečný a jediný. Nikto iný nie je ako ja a nikto iný ako ja nebude!“. Dva životy a dve telá. Oddelené a napriek tomu na veky spojené v sieti osudov. Matka a dieťa. A ešte je tu otec. Áno, Muž sa stal otcom.

Človiečik opustil pohodlie a teplo matkinho tela a pustil sa do boja so životom na vlastnú päsť. Dostal meno Dieťa a učil sa prijímať výzvy života bez ochranného obalu svojho navždy strateného prvého domova. Aj naďalej rástol a jedného dňa ho otec naučil i siať semeno, i obrábať matku Zem. Čo sa naučil, neskôr odovzdá svojim potomkom ako dar, nekonečné dedičstvo svojich predkov.

Jedného dňa sa jeho telo a život prepletie s inou ženou, z ktorej urobí matku. A tak kolobeh života pokračuje a tká svoju pavučinu nití ľudských osudov. Nekonečné vlákno spojené s prírodou a zemou.
(Len človek na to akosi priveľmi často zabúda...)