Keď je dieťa choré

Začalo sa to v noci. Malý sa vrtel, spal nepokojne. Nepomohlo ani hladkanie. Zrazu som začula chrčanie, a to som už vyskočila z postele a malého dvihla. Prekvapil ma silný prúd zvratkov. Synček bol vyľakaný a my s manželom tiež. Mali ste vidieť ten strach v očiach nášho drobca! Nevedel, chudáčik, čo sa to deje! Nasledovalo umývanie a prezliekanie. Ale to ešte nebol koniec poplachu. Opakovalo sa to do rána ešte niekoľkokrát.

Najprv som si myslela, že má pokazený žalúdok. Ale v priebehu dňa sa nočný kolotoč opakoval, takže som už kontaktovala našu pediatričku. Nasadili sme diétu, keďže iné príznaky neboli. Ale nepomohlo to. Dokonca začal odmietať aj tekutiny. Tie sme doňho násilím dostávali striekačkou. Nakoniec sme museli ísť na infekčné oddelenie do nemocnice, kde nasledoval príjem.

Odprevadili nás aj s malým na izbu, ale sestričky ho vzápätí zobrali s tým, že mu idú napojiť infúziu. Ja som zostala na izbe, ale synčekov vydesený plač sa rozliehal po celom oddelení. Chvíľami sa stupňoval, a to som myslela, že to nevydržím a rozbehnem sa za ním. Ešte chvíľu a bola by som to urobila, ale v tom ho už prinášala sestrička a druhá za ňou šla so stojanom a infúziou.

Malý sa  mi vrhol do náručia a bolo to také silné objatie, ako snáď ešte nikdy! Celý uplakaný mi ukazoval rúčku, na ktorú mu napojili infúziu a postupne sa upokojoval. Trvalo to ale chvíľu. Zaspinkal a ja som si vyčítala, že som ho dostatočne neochránila a museli sme skončiť v nemocnici. Lekárka ma uistila, že to bude v poriadku, z výsledkov sa potvrdil rotavírus. Onedlho k nám na izbu pribudol ďalší spoločník aj s mamkou s podobnou diagnózou.

Noc bola ťažká. Synček sa budil, nové prostredie a zvuky ho desili. Čo bolo ale fajn, nezvracal už. Lieky zaberali zázračne, ale nebol spokojný s napojenou infúziou. Koľkokrát som šla do kúpeľne, či za sestričkou, plakal a stále ma volal. Bol vydesený a biele plášte ho desili ešte viac. Postieľka  a infúzia ho obmedzovali, ale aj tak som ho obdivovala, ako to zvláda.

Ja som na tom bola horšie. Bola som nervózna, bála som sa o neho a stále myslela na to, či nebodaj nechytíme niečo infekčné a zostaneme v nemocnici pekne dlho. Na chodbe som stretávala mamičky, ktoré na tom boli podobne. Boli smutné, v očiach otázky, ale pred svojimi detičkami dokonalé hrdinky. Samý úsmev a dobrá nálada, ktorú sa snažili preniesť na svoje ratolesti. Tak som to robila aj ja, niekedy s väčším a inokedy s menším úspechom.

Hospitalizáciu sme teda zvládli, po zlepšení stavu nás prepustili do domácej liečby. Na pobyt v nemocnici synček rýchlo zabudol, choroba pominula a je z neho opäť náš krásny huncútik.

Len vo mne drieme strach z prípadnej ďalšej choroby. Tá bezmocnosť, keď nedokážem pomôcť vlastnému dieťaťu je strašná! Vtedy by som chcela byť všemocná a od všetkého ho ochrániť, zbaviť ho bolesti, trápenia. Snáď najhoršie pre matku je, keď vidí svoje dieťa trpieť a nedokáže mu pomôcť...

Tak nám všetkým mamám a deťom držím palce, aby naše ratolesti boli zdravé, plné života, energie a smiechu!