Keď dieťa ničí rodinu i učiteľov

ADHD. Štyri písmená, za ktorými sa ukrýva vážna porucha správania, prejavujúca sa od útleho veku dieťaťa. ADHD je anglická skratka (Attention Deficit Hyperactive Disorder), ktorou označujeme klinický syndróm, pre ktorý je charakteristická narušená koncentrácia a pozornosť, porucha kontroly impulzov, kolísavé nálady, ako i ťažkosti ako extrémny nepokoj či hyperaktivita.

„Borisko bol od začiatku dieťaťom, ktoré nám dávalo riadne zabrať. Nespal veľa a bol neustále v pohybe. Stále sme ho museli mať na očiach, aby sa nestalo nešťastie,“ rozpráva Boriskova mama. „Napriek tomu sa nevyhol už v útlom veku množstvu menších nehôd, ktoré mali našťastie len mierny priebeh. Modriny, jazvy, krvácanie z nosa a aj menšie poranenia mozgu boli neskôr na dennom poriadku. Kým kamarátky chodili so svojimi deťmi spokojne do mesta nakupovať, ja som sa snažila vyhýbať tomu, aby som brala so sebou i Boriska. Všetko chytal, veľmi rád utekal preč a vyžadoval si stále najvyššiu mieru mojej pozornosti. Nákup s ním mi vždy ukázal hranice mojej trpezlivosti a nezriedka som stratila nervy a nakričala naňho, pretože som z toho bola jednoducho vysilená. Vždy som závidela iným mamám s ich pokojnými, ľahko „manipulovateľnými“ deťmi.“

Zničenosť, bezmocnosť, preťaženie a strach z budúcnosti nie sú pre rodiny s „ADHD – deťmi“ žiadnymi neznámymi pojmami. Väčšinou je táto porucha pre rodinu veľkým bremenom, lebo zvláštne správanie dieťaťa býva často z nevedomosti považované za chyby výchovy.

K ťažkým úlohám výchovy dieťaťa s ADHD sa pridružuje ešte i odmietavý postoj vonkajšieho sveta, ktorý môže viesť k psychickému tlaku na všetkých členov rodiny. Na ADHD by sme však nemali pozerať len ako na deficit alebo poruchu.

Tieto veľmi senzibilné deti, mládež a dospelí majú aj svoje silné stránky, môžu sa od nich veľa učiť aj ostatní ľudia. Väčšinou bývajú veľmi kreatívni a plní fantázie, vycítia náladu a jej zmeny a oplývajú nesmiernou ochotou pomôcť. Majú obrovský zmysel pre spravodlivosť. Vedia sa pripútať k nejakej téme, vhĺbiť sa do nej a získať obdivuhodné výsledky a poznatky.

Ako zistím, či má moje dieťa ADHD?
Nájsť rýchlu odpoveď na túto otázku je ťažké, lebo ADHD má mnoho podôb a vyskytuje sa napríklad spolu s hyperaktivitou (ADHD) alebo bez nej (ADD). Aby sme mohli spoľahlivo stanoviť diagnózu, je nevyhnutné veľmi pozorné sledovanie dieťaťa a jeho vývinu. Keďže u hyperkinetického syndrómu sa jedná o pomerne ťažko diagnostikovateľnú poruchu, odporúča sa vyhľadať odborníka vtedy, ak máte pocit, že nižšie popísané symptómy sa vyskytujú aj u vášho dieťaťa. Odborníkmi máme na mysli detského psychológa alebo psychiatra. Aj tu je vhodné vypočuť si názor najmenej dvoch nezávislých expertov.

Ako vzniká ADHD?
Už niet pochýb že ADHD má biologický základ v odlišnom vývoji a funkcii mozgu. Zistilo sa, že na vzniku príznakov sa podieľa narušený metabolizmus látok, ktoré prenášajú vzruchy medzi nervovými bunkami, a to dopamínu a noradrenalínu, uvádzajú psychiatri.

ADHD je v detstve jednou z najčastejších psychiatrických porúch. Trpí ňou až sedem percent detí školského veku, chlapci sú postihnutí dokonca dva až trikrát častejšie ako dievčatá.

Zásadný, až 80%-ný význam majú genetické faktory. Ich účinok sa potom sčíta s vplyvmi prostredia, medzi ktoré patrí fajčenie, konzumácia alkoholu počas tehotenstva atď.
Najčastejšie sa ADHD diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom veku dieťaťa, teda na začiatku školskej dochádzky. Vtedy sa stupňujú nároky na jeho prispôsobenie sa rôznym normám a na stabilnejší výkon. Ťažkosti sa vyvíjajú s vekom a ovplyvňuje ich aj okolie. Dôležitú úlohu má správny výchovný a pedagogický prístup. Rodičia i učitelia by sa preto mali snažiť dozvedieť sa o tejto poruche čo najviac.

Príznaky ADHD poruchy

Poruchy sústredenia

• neschopnosť sústrediť sa na podrobnosti;
• ťažkosti so zachovaním pozornosti pri plnení úloh alebo hre;
• pri rozhovore sa zdá, akoby dieťa nepočúvalo;
• nepostupuje podľa pokynov;
• má ťažkosti s rozvrhnutím úloh a činností;
• vyhýba sa úlohám, ktoré vyžadujú neprerušovanú duševnú prácu;
• často stráca veci, ktoré potrebuje;
• ľahko sa pri práci rozptýli;
• v každodennej činnosti je zábudlivé.

Hyperaktivita

• často sa s niečím pohráva, vrtí sa na stoličke;
• zdvihne sa zo svojho miesta v situácii, kedy by malo sedieť;
• začne pobehovať bez ohľadu na situáciu;
• nedokáže sa hrať potichu;
• zvýšený rečový prejav;
• je neustále v pohybe.

Impulzivita

• vyhŕkne odpoveď ešte pred dokončením otázky;
• ťažko sa mu čaká, než príde na rad;
• často ostatných prerušuje či vyrušuje.

Musíme rozlišovať medzi hyperaktívnym a „zasnívaným“(hypoaktívnym) dieťaťom

Je treba rozlišovať medzi nepokojnými „narušiteľmi pokoja“, ktorí majú odlišný spôsob spánku, prevrhnú každý pohár, neustále vyjadrujú svoj názor, stále trepú celým telom a privádzajú rodinu aj svojich priateľov často na hranicu únosnosti, a medzi tichými zasnívanými deťmi, ktoré nikdy nie sú ráno hotové včas, dlhé hodiny dokážu jednou pastelkou kresliť nejakú postavičku počas vyučovania a v zásade si zabúdajú domáce úlohy na ďalší deň.

Oba typy môžu mať syndróm ADHD, avšak v rôznej forme. Diagnózu môže stanoviť len skúsený odborník. Často sa ADHD diagnostikuje až v školskom veku, typické symptómy sú však prítomné už oveľa skôr. Toto má rôzne príčiny. Na jednej strane nie sú požiadavky na dieťa v predškolskom veku až také veľké. Materská škola poskytuje voľný priestor tak, že aj nepokojné hyperaktívne deti nájdu vždy možnosť, ako sa pohybovo vyžiť.

Cielená koncentrácia alebo trvalá pozornosť sa očakáva od detí predškolského veku len zriedka. Kto si nechce stavať, ten behá alebo si jednoducho nájde svoju zábavku, ktorá ho zaujme.

Najmä u chlapcov, u ktorých sa podľa štatistík ADHS syndróm s hyperaktivitou vyskytuje častejšie, nie je vôbec nápadné ani divné, že sa vedia celý deň naháňať za futbalovou loptou po ihrisku.

A tiché „zasnívané“ deti, ktoré sa veľmi zaoberajú samy sebou a nikomu nie sú na obtiaž, tiež nepovažujeme za mimoriadne nápadné v správaní.

Liečba ADHD – syndrómu

Pri tejto poruche netrpia iba deti. Väčšina rodičov žije v trvalom strese, sú nervózni a obávajú sa toho, čo prinesie ďalší deň. A to nehovorím o tom, ako problematická ratolesť narušuje život celej rodiny. Medzi rodičmi môže dochádzať k nezhodám v prístupe k deťom. Rôzny býva i ich názor na to, či je dieťa skutočne choré a potrebuje liečbu.

Do konzultácii s detským psychiatrom by preto mali byť zapojení rodičia a niekedy i prarodičia, ktorí často matku či otca obviňujú zo zlej výchovy. Dôležitá je najmä ich zhoda na liečbe pomocou psychofarmák, ktoré pomáhajú u väčšiny detí s poruchou pozornosti s hyperaktivitou.

Moderné lieky zmierňujú podľa psychiatrov nedostatok pozornosti i hyperaktivitu a pomôžu dieťaťu k lepšiemu výkonu. To má zásadný vplyv na jeho sebahodnotenie a pre rodičov znamená zmiernenie výchovného stresu. Používajú sa preparáty, ktoré upravujú látkovú výmenu dopamínu a noradrenalínu v mozgu. Ako bude konkrétna liečba vyzerať, navrhuje detský psychiater podľa výsledkov vyšetrení. Osvedčilo sa kombinovať lieky s úpravou režimu a psychoterapiou.

ADHD u malých detí

Jednotlivé symptómy hyperkinetického syndrómu môžeme pozorovať už v dojčenskom veku. Charakteristická je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia alebo málo spánku a popritom veľa kriku a málo rozprávania. Aj dotyková citlivosť a očný kontakt sa neprejavujú tak, ako u iných detí. Aktivita je zvýšená. Tieto znaky však nie sú v žiadnom prípade prítomné u každého dieťaťa, u ktorého sa neskôr diagnostikuje ADHD. Diagnózu však nie je možné stanoviť pre tretím rokom života dieťaťa a aj potom je ešte vždy ťažké jednoznačne stanoviť, či sa jedná o spomínanú poruchu.

V predškolskom veku, medzi tretím a šiestym rokom, sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja – obzvlášť v hrových situáciách padne dieťaťu zaťažko vydržať vtedy pokojne a vytrvalo. Aj výbuchy zlosti a nedodržiavanie hraníc patria k faktorom, ktoré vedia urobiť zo všedného dňa v škôlke tortúry. Oneskorenia môžeme nájsť prakticky vo všetkých oblastiach detského vývinu: v plánovaní a riadení činností, v hrubej a jemnej motorike, čo je viditeľné predovšetkým pri kreslení. Riziko úrazu je v porovnaní s inými deťmi niekoľkonásobne vyššie.

Príklad: ADHD u dieťaťa 0 – 5 rokov

Lukáš má štyri roky a pôsobí dojmom, akoby bol neustále „pod elektrickým prúdom“.
Tento útly chlapček je celý deň v pohybe a drží celú rodinu v pokluse. Na rodinnej oslave narodenín svojej starej mamy, kde sa stretlo množstvo tiet a ujov, hrá Lukáš futbal bez prestávky tri hodiny na striedačku so všetkými mužmi, ktorí sú ochotní hrať sa s ním.
Kým dospelých premáha únava jedného po druhom a utierajú si pot z čela, Lukáš pobehuje po ihrisku a aj pri stom kopnutí do brány si robí ešte plný energie 10-metrový rozbeh. Večer potom padá na smrť unavený do postele a spí ako „zabitý“ až do rána.

U dieťaťa s ADHD v spojení s hyperaktivitou do veku približne troch rokov je nevyhnutná neustála kontrola a dozor dospelého, aby sme sa vyhli nepríjemným úrazom.

Takýto veľmi namáhavý všedný deň s hyperaktívnymi deťmi, ktorý býva často sprevádzaný aj nepokojným a krátkym spánkom, znamená pre rodičov nesmiernu záťaž. Mali by preto dbať na to, aby využili každú pokojnú chvíľu svojho dieťaťa na to, aby si sami urobili pauzu a nazbierali nové sily.

V tomto čase nie je nič dôležitejšie ako zachovať potrebnú schopnosť byť silný, pokojný a vyrovnaný, ktorá býva denne vystavená skúškam odolnosti.

Ako pôsobí ADHD v školskom veku?

V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy. Požiadavky na dieťa sa stupňujú, sedieť potichu, koncentrovať sa, počúvať a dokončiť začaté úlohy sú len niektoré oblasti, v ktorých má dieťa problémy. Výsledkom sú potom slabé výkony a problémy s čítaním, písaním a počítaním. Je takmer nemožné, aby takéto deti nebudili negatívne pozornosť okolia. Najmä hyperaktívne deti majú v tomto období veľké problémy, lebo stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie. Chodenie po triede počas vyučovania alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia i ostatné deti skôr či neskôr považovať za nepríjemné.

Žiaľ, dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, emocionálna nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty. Nezriedka takéto deti menia školu 2 – 3-krát už počas prvých rokov školskej dochádzky.

„Pritajený“ ADHD – školák naproti tomu vôbec nie je schopný byť účastný na vyučovaní dlhší čas. Každý šum, každý pohyb v triede pôsobí odpútavajúco. Domáce úlohy trvajú večnosť a deti „ulietavajú“ do svojho sveta fantázie.

Aj vo svojom domácom prostredí je dieťa s ADHD iné

Výbuchy zlosti spojené s pustošením už i pri najmenšom sklamaní poznajú rodičia takýchto detí až pridobre. Chaotický dlhodobo trvajúci neporiadok v detskej izbe, nepravidelnosť v stravovaní, denné boje pri písaní domácich úloh a nezvyčajný spánok charakterizujú okrem iného životný štýl týchto detí.

Príklad:
Soňa (10 rokov) sa uťahuje čoraz viac do svojej izby a je smutná.
Sú dni, kedy neklape jednoducho vôbec nič, hoci si vždy znova zaumieni, že bude robiť všetko tak, ako sa má. Na narodeniny svojej kamarátky nebola pozvaná, lebo sa zase pohádali.
S mamou sa Soňa tiež poškriepila, lebo ešte nemá hotové domáce úlohy, izba je neuprataná, nemôže nájsť svoju obľúbenú blúzku a v škole to tiež nebolo bohviečo. Dostáva zlé známky a nevie sa dostatočne na vyučovaní koncentrovať.
Cíti sa nešikovná, neobľúbená a niekedy vôbec nechce vyjsť zo svojej izby.
Aj Sonini rodičia sú zúfalí. Sú presvedčení o tom, že ich dcéra je inteligentné dievča s mnohými záujmami, ale vo svojom sociálnom správaní je vždy veľmi nápadná, rýchlo stráca o všetko záujem a koncentruje sa iba na veci, ktoré sa jej osobne páčia. Rodičia však riešenie na jej starosti nepoznajú.

Deti s ADHD sa poučia len veľmi málo alebo vôbec zo svojich chýb, pretože nepoznajú ich príčiny.
Aj keď zistia, že ich veľký nepokoj alebo ich extrémny výbuch zlosti neboli primerané, nevedia v ďalšej nasledujúcej kritickej situácii kvôli svojej impulzivite ovládať svoje správanie. Majú jednoducho iný spôsob vnímania, vidia svoje okolie inak ako ľudia bez syndrómu.
Práve v škole je dôležité brať deti s ADHD s pochopením a senzibilitou. Je veľa možností pre učiteľov, ako uľahčiť deťom s ADHD účasť na vyučovaní.

ADHD u mládeže

Bez odbornej pomoci a pomoci zo strany učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné, uzavreté a nemilované. Získavajú presvedčenie, že nikdy nevedia nič poriadne urobiť, sú neustále kritizované a korigované. K tomu sa pridávajú často i školské neúspechy, lebo chýbajúca pozornosť vedie nevyhnutne k zlým výsledkom.

Príklad:
Richard (14) nemá medzi spolužiakmi žiadnych kamarátov.
Už dávno ho nepozývajú na oslavu svojich narodenín a tiež ho neradi chodia navštíviť. Richard sa jednoducho nevie zapojiť do hry so svojimi priateľmi, skáče od jedného podnetu k druhému a žiadnu činnosť nechce dokončiť.
Vďaka silnému zmyslu pre spravodlivosť vzniká rýchlo hádka a z takýchto konfliktov sa vyvinie nejedenkrát i bitka.
Richard sa teraz niekedy hráva s chlapcom od susedov, ktorý má ale iba 7 rokov. Tu môže určovať pravidlá a viesť mladšieho. Vo svojom emocionálnom vývoji sa Richard cíti v takejto konštelácií jednoducho istejšie a tým aj lepšie.

Mládež s ADHD sa často pokúša uhnúť z cesty týmto negatívnym pocitom tým, že sa vyhýbajú kritickým situáciám.

V tých nešťastnejších prípadoch vypadnú deti s ADHD už veľmi skoro zo spoločenských vzťahov, sú náchylné pre každý druh závislostí, rozvíja sa u nich strach a depresie a dostávajú sa vďaka svojej ľahkej ovplyvniteľnosti veľmi rýchlo do tzv. „zlých kruhov“.

Oproti názorom z minulosti je dnes známe, že dieťa z ADHD syndrómu nevyrastie. Aj mládež a dospelí trpia svojou „inakosťou“ a potrebujú podporu.