Keď ignorovanie bolí viac...

Vo veľkých nákupných centrách naozaj prežijete hocičo. Avšak to, čoho som bola svedkom ja, zanechalo vo mne zvláštny a veľmi nepríjemný pocit.

V jeden typický piatkový podvečer bol aj jeden z miestnych hypermarketov preplnený a medzi regálmi, ale aj pri pokladniach panovala nervozita. Práve som stála v rade a sledovala ako pri pokladni vykladá nákup mladá rodinka s malým, asi trojročným synčekom. Chlapček sa už nudil, veď nákup bol veľký a asi aj dlhý, tak mu otec vložil do rúk už nablokovaný balík cukríkov a vyložil ho z nákupného vozíka.

Dieťa sa potešilo a zrejme od radosti (a aj pocitu slobody, veď už konečne nemusel byť v tom košíku) sa rozbehlo. Keďže sa pri tom aj otáčalo, nevšimlo si, že letí priamo na druhý nákupný vozík, ktorý tlačila mladá pani. Samozrejme doň chlapček narazil, spadol na zem a rozplakal sa. Bolesť musela byť veľká, pretože spočiatku ani nemohol chytiť dych a keď ho vzápätí bral otec na ruky, od bolesti až kopal nohami.

Všetci naokolo sme až strnuli pri tom plači a vyľakali sme sa, či sa dieťaťu niečo vážne nestalo. Všetci, až na jedného. Na pani, ktorá tlačila vozík, do ktorého dieťa vrazilo. S miernym úsmevom na tvári malého bez slova obišla, šokovanému otcovi venovala letmý pohľad a pekne, pomaličky, bez obzretia z obchodu odchádzala preč.

Matka dieťaťa po nej zvolala: "aspoň sa ospravedlním!". Milá pani sa pokojne otočila a povedala, že to dieťa do nej vrazilo. Áno. Pani mala pravdu. Bol to moment, kedy dieťa vletelo priamo do jej nákupného košíka a ona nemala šancu zrážke zabrániť. Ale tu nejde o to, kto bol na vine. Tu ide o čisté ignorovanie z jej strany. Človek by očakával, že sa aspoň na pár sekúnd pristaví a prejaví záujem, ubezpečí sa, či dieťa nie je vážne zranené. Teda..., to by som urobila ja a verím, že aj väčšina slušných ľudí. Táto pani však každého naokolo šokovala svojou reakciou. Jej nezáujem sa zdal až neuveriteľný. Všetko sa stalo za pár sekúnd a už o niekoľko minút bolo aj po všetkom. Rodičia chlapčeka upokojili, ukázalo sa, že si narazil len líčko a pár dní tam bude mať riadnu modrinu. Tá sa  však zahojí. Neviem ale, či tak rýchlo pominie ten zvláštny pocit, ktorý ma hneď oblial. Aj ostatní svedkovia tohto nepríjemného incidentu len neveriacky krútili hlavou.

A ja, aj keď sa ma to netýka, mám stále pred očami tú pani, ako kráča preč s výrazom na tvári: veď ona nič nespravila, to decko do nej vrazilo samé, tak čo! Ja len dúfam, že ľudia podobného charakteru ako ona, nebudú svedkom nešťastia, pri ktorom by ich nečinnosť zabíjala.