Nosenie bábätiek v šatke

I keď názov napovedá, že budeme hovoriť o nosení maličkých detí, nie je to celkom tak. Svojich potomkov totiž môžete nosiť v šatke i keď sú starší, záleží len od ich váhy a vašej vytrvalosti.

I u nás sa už pred pár rokmi začali na uliciach objavovať mamičky, ktoré namiesto kočíka mali úplne inú „pomôcku“ na transport svojich ratolestí. Šatky, klokanky, nosiče...

Osobne mám najbližší vzťah ku šatkám, pretože sú variabilné, dávajú nám možnosť mnohorakých úväzov, na rozdiel od niektorých klokaniek je neohrozený i fyzický vývoj dieťaťa a sú skladné.

Majú mnoho výhod ako pre „nosiča“, tak i pre dieťa.

Každé leto, keď je vonku krásne, vyrážam s ostanými matkami do ulíc „vyvetrať si hlavu i deti“.  A už len s úsmevom sa pozastavujem nad tým, ako vynález kočík funguje, keď dieťa nespí. Bežný obraz (nielen)  letných dní:
Mamka tlačí kočík a vo vnútri odušu kričí dieťa...
Mamka tlačí kočík a z neho úspešne vylieza dieťa...
Mamka tlačí kočík naložený nákupom a na rukách popri tom drží dieťa...

Nuž, ani sa nenazdáme, ale tí špunti z nás robia svojich otrokov, či chceme alebo nie.
Ale veď, kto by chcel len tak ležať (sedieť) v kočíku, keď vonku je tak krásne, keď pri mame je tak dobre.
„Veď nič nevidím a strašne to drgá!!!!“ - kričia naše deti bez slov.
„Mama, chcem byť pri tebe, chcem vidieť s kým sa rozprávaš!!!“ – tá istá reč...
„I ja chcem vidieť svet a pri tom sa k tebe túliť!!!“ – no čo myslíte? Zase nám to povedia svojimi umrnčanými tváričkami.

Ja som teda zvolila riešenie príjemné, lacné a jednoduché. Šatku na nosenie detí. V čase keď sa mi narodil prvý syn tu o nich nebolo ešte chyrovať, mohla som si ju objednať z Nemecka za pekných pár tisíc (omnoho viac ako stoja teraz) + poštovné k tomu. A tak som si ju ušila. Nič ťažké to nebolo. Každý – i taký krajčírsky analfabet ako ja – vie zošiť dlhý kus látky. Nedala by som ju za nič na svete.

Pri prvom synovi som ju ešte takmer denne vyvárala a  nedovolila som nikomu na ňu siahnuť, aby ju „nezničil“ .
Pri druhom, priznávam, slúžila na všetko. Vydržala i dennodenné pranie. Ale osvedčila sa – nosila som v nej dieťa, používala ju ako podložku na sedenie na tráve, ako tienidlo, keď príliš svietilo slnko, ako závesnú kolísku - ak bol po ruke vhodný konár a miestami dokonca i ako utierku na staršieho syna, keď sa mu okolo pusy roztopila čokoláda.

Do všetkých obchodov som v pohode vošla, dokonca ani na poštu nebol problém sa prebojovať, keď mi kočík nezavadzal. Štvrté poschodie na úrade? bez problémov...
MHD je kapitola sama o sebe, tak ako jej vodiči. Videli ste už niekedy výraz znudeného vodiča, ktorý hovoril: „ Na čo?!?! sa tu tlačíš s kočíkom, keď jasne vidíš, že tu je málo miesta. Počkaj si na ďalší spoj!“ Nuž a keď prišiel ďalší spoj, videli ste v tých očiach znovu: „Na čo?!?!? sa tu tlačíš....“ Ušila som si teda  šatku a problém bol preč. Pre istotu som ešte jedného či druhého špunta prekryla aj cez hlávku, „aby naňho nenapadali bacily z ostatných cestujúcich“, a bolo to.

Spomínam si, ako som raz bola na koncerte na námestí a mala som syna v šatke. Mal už vyše dvoch rokov, takže od domu na námestie si to odkráčal sám, ale potom ho tá kultúra tak unavila, že zachrápal napriek hutným decibelom. Nuž čo, dala som ho do šatky, pritisla na svoje telo, sadla som si do trávy a keď kultúra skončila, bez toho aby sa zobudil som ho odniesla domov. Tam som mu akurát vyzula topánočky a položila do postele. Pohodička...

Raz sme sa vybrali so starším synom do Važeckej jaskyne. Mladší mal vtedy asi štyri mesiace. Tak som ho zachumlala do šatky, strčila pod kabát (len kúsoček všetečného nošteka mu trčal)  a išla som kúpiť lístky. Lenže... Boli sme jediní návštevníci a tetuška za okienkom nám ich nechcela predať. Ale keď začula zamrnčanie z mojej hrude, vystrčila hlavu von z okienka, usmiala sa, s pripomienkou, že i ona tak nosila svoje deti a urobila nám súkromnú prehliadku.  Ona nám porozprávala všetko o jaskyni, ja jej o nových šatkách.

Mám na šatku naozaj miestami až dojemné spomienky a vrelo ju odporúčam všetkým mamičkám. A oteckom. Lebo, samozrejme, nebola som jediná, kto naše dieťa nosil, keď sme sa náhodou vybrali na túru do Vysokých Tatier!!! Zase až taká obetavá nie som.

Odvtedy, čo moji synovia dosiahli váhu sumo bojovníkov (hahaha sú to také niťovky), ju už malo požičanú mnoho kamarátok a stále drží!!!

Keď som minulý rok bola v Oxforde v múzeu, povedala som si, že preto, lebo je to proste ľudská tradícia. Celosvetová. Boli tam totiž šatky (či iné látkové nosiče) a fotografie nosených detí z rôznych kultúr, z rôznych kútov sveta a z rôznych období.

A ak chcete, nabudúce vám prezradím výhody tohto spôsobu „prepravy“: citové, motorické i poznávacie...