Syndróm dokonalej ženy, alebo Ako nestratiť samu seba

Žena 21. storočia.  Žena matka, milenka, manželka, priateľka, kamarátka, žena v zamestnaní.

To sú len niektoré z úloh, ktoré musí žena v dnešnej spoločnosti dokázať zvládnuť. V posledných rokoch sa stal ideálom akýsi symbol dokonalej ženy, a to v každom ohľade. Žena musí byť vždy dokonale upravená, štýlovo oblečená, príjemná spoločníčka s nehasnúcim úsmevom na perách, musí vždy vedieť čo a ako má povedať.

Jednoducho vždy musí vedieť zapôsobiť a ukázať sa v tom správnom svetle. Aspoň navonok. Čo každého po tom, že doma ju čaká kopa neumytého riadu a nevypranej bielizne, že deti skáču "po plafón" a nemá ich kto schladiť, či skontrolovať im domáce úlohy a že na sporáku kypí polievka. A k tomu všetkému ešte manžel, ktorý sa sťažuje, že už zase vynechala svoje manželské povinnosti a bohapusto ho zanedbáva.

Veď pomaly z každého ženského časopisu na nás doslova kričia dobré rady ako sa stať dokonalou milenkou s neuhasínajúcou vášňou v posteli, dokonalou ženou, ktorá stíha rodinu i kariéru, či pozornou kamarátkou, ktorá vždy ochotne vypočuje svoju priateľku. Bla, bla, bla... Po stresujúcom dni v práci (kde mimochodnom taktiež každý očakáva, že budeme dokonalými), či pohľade na chátrajúcu domácnosť asi môžno len ťažko čakať, že nás zachváti vlna vzrušenia len čo sme deti uložili do postele a manžel nás veľavravne ťapne po zadku. Pripadá vám to celé ako scéna zo zlého amerického filmu? Nuž pravdou je, že takto to na Slovensku "fičí" vo väčšine domácností. Až má jeden pocit, že to takmer nezvládne.

No skúsme trošku spomaliť a položiť si otázku: Nedalo by sa to všetko robiť aj trošku inak? Zastaviť nachvíľu a prečítať si svoj obľúbený časopis, spraviť si pleťovú masku, napustiť si vaňu plnú až po okraj, či si len tak pre radosť nalakovať nechty svojim obľúbeným lakom cyklámenovej farby? Na chvíľu vypnúť a dobiť si baterky? Nuž poznám jednu ženu, matku štyroch detí, ktorá svoj život obetovala starostlivosti o manžela, deti, domácnosť, až nakoniec zabudla kto vlastne je. Položme si ale otázku: Kto vyhovie jej? Pokiaľ sama neurobí prvý krok, bude to ťažké. Pre ňu, aj pre jej blízkych. Ako vlastne zistí, čo by si želala, keď roky žila životom iných? Ako má teraz začať žiť svoj život? Ťažká otázka, no odpoveď sa určite nájde. Stačí len poodkryť záves a nahliadnuť do svojej duše. Duše plnej zážitkov z detstva. Keď sme sa bláznili, vyvádzali a bolo nám jedno, čo si kto pomyslí. Vtedy sme boli sami sebou a bolo nám ukradnuté, že toto by sme nemali, aby sa náhodou niekto neurazil. A tak sme sa dostali na koreň veci.

V každom z nás drieme jedno úžasné, bezstarostné dieťa, ktoré len čaká na to, kým ho znovu objavíme. Uznávam, po dlhých rokoch, keď sme s ním neprehovorili ani slovko, to môže byť ťažké. No predsa. Nestojí nám to za to? Možno sa opäť prichytíme pri tom, ako sa tešíme z farieb dúhy a trepotu krídiel motýľa. Možno nám v tom trošku pomôžu aj naše ratolesti, naše deti, či vnúčatá. A opäť v sebe nájdeme tú rokmi zabudnutú živelnú silu, ktorá nám vlieva krv do žíl. A vtedy sa možno spamätáme a zistíme, že náš manžel sa už možno neotáča za každou sukňou, ktorá prejde okolo, ale s radosťou nás zdvihne do výšky a zašepká: "Som šťastný, že ťa mám, si láska môjho života." Pretože paradoxne, len keď milujeme sami seba a sme ochotní niečo pre seba urobiť, len vtedy sú aj iní ochotní urobiť niečo pre nás.