Chcem sa dať rozviesť

- vyberáme z vašich blogov -

"Chcem sa dať rozviesť!" To bola prvá veta, ktorú som medzi vzlykmi vypotila mojej priateľke a právničke v jeden osobe do telefónu. Už dlhší čas sme sa s manželom viac hádali ako nehádali a akosi sme jeden druhému nechceli v ničom ustúpiť. Ja som bola unavená z večného kolobehu okolo našej malej slečny a on za nič na svete nechcel pochopiť, že potrebujem aj čas pre seba.

Samozrejme, vtedy to bol môj pohľad. Čisto jednostranný a po pravde, dosť neobjektívny. Čakala som, že manžel príde z práce a ...staraj sa! Ja musím dať prať, vyvešať, ožehliť, upratať čo sa dá, pokým mi to malá vzápätí znovu nerozhádže. Vôbec som nechcela prijať fakt, že aj môj manžel môže byť unavený a potrebuje čas pre seba. Že potrebuje byť chvíľu sám a rozjímať nad nesmrteľnosťou chrústa.

Navyše, manžel je vášnivý cyklista - amatér a ja som nevedela prežiť, že ma "opúšťa", aby si to chvíľu užil so svojím bicyklom. V podstate až časom som si uvedomila, že mi nevadí, že ide preč a nechá ma napospas nášmu "ôsmemu divu sveta", ale to, že ja nič také nemám. Žiadne hobby, vášeň, niečo čo by ma okrem starostí o nášho drobca napĺňalo. Tiež som športovo založený, aktívny človek a ku všetkému veľmi spoločenský. To, ako tieto dve črty mojej povahy "strádali", keď som ostala na materskej dovolenke asi žiadnej mamičke nemusím vysvetľovať. Keby som sa do toho pustila, bolo by to na ďalší článok a nie o tom som chcela.

Prosto a jednoducho, náš "problém" som chcela riešiť (ak keď slovo riešiť je v tomto prípade veľmi nevhodne zvolené) asi tým najnesprávnejším spôsobom. A jednoduchý náhľad mojej priateľky, ktorá sa vo svojej profesii s podobnými prípady stretla snáď milión kráť mi doslova, expresne povedané, rozškľabil oči dokorán. Kládla mi otázky také "surové" ako len právnička môže klásť, no odpovede boli nesmierne dôležité a hlavne úplne jednoduché. Bije Ťa? Podviedol Ťa? Ubližuje Tebe alebo malej? Týra Ťa? Nemiluje Ťa? Zanedbáva Teba, rodinu? Pije? Kedy ste mali spolu sex naposledy?

Tak už dosť!! Tie otázky mi hučali v hlave ako ozvena. Veď to je môj MANŽEL! Ja ho milujem a on mňa tiež. Veď my máme iné problémy... také dôležité... aké?!... také, no dôležité... Že prečo nedotláča zubnú pastu a prečo včera meškal z práce AŽ 15 minút?!

Chcela mi pomôcť a hlavne, pripraviť ma na to, že tieto otázky mi budú položené ešte raz. Na SÚDE! Ak podám žiadosť o rozvod budem žalobkyňou a on bude OBŽALOVANÝ. Bola to strašná predstava. Veď ja ho nechcem žalovať. Ja sa chcem "len" rozviesť. Ja mu nechcem ublížiť. Ja sa chcem "len" rozviesť. Ja sa nechcem hádať. Ja sa chcem "len" rozviesť.

A vtedy mi došlo, čo znamenal sľub, ktorý som pred Bohom a kňazom zložila v chráme sv. Martina. V zdraví aj v chorobe....v dobrom aj v zlom. Nie s monoklom, ani s opilcom či tyranom. No vtedy, keď dni nie sú ružové a prídu i zlé časy. Keď nemáš náladu sa snažiť o čokoľvek a dúfaš, že dnešok už nejako prežiješ. Keď si nahnevaná na celý svet a nemáš chuť rozprávať sa. Vtedy si treba uvedomiť, že tak to v živote chodí. Po tme príde svitanie a slnečný lúč rozžiari temnotu. Nie som básnik a možno to nebola najoriginálnejšia metafora, no situáciu plne vystihuje.

Priateľka prerušila mlčanie a povedala: "Vážne máš dôvod na rozvod?" A ja s pokojným a vyrovnaným vedomím, že je všetko svetlejšie som odpovedala jediné, čo som odpovedať mohla. "Nie."

Chcem poďakovať manželovi, že je stále so mnou. So mnou celou. S tou príšerou, ktorú neznášam, no občas sa objaví i s tou milujúcou manželkou a matkou, ktorou sa snažím byť. Držte palce, aby vyhrávala tá "pravá".