Otec

„Teraz sfúkni sviečky a niečo si praj“, povedala som svojej dcére. Za mojím chrbtom sa ozýval trošku falošný spev známej skladby „Happy birthday“ hostí pozvaných na oslavu Luckiných tretích narodenín. Slzy sa mi tisli do očí. ´Bože, ona má už tri, ako rýchlo letí ten čas´, pomyslela som si a usmiala som sa na malú.

Tá sa  práve hádala s Markusom. Markus je syn mojej najlepšej kamarátky. Oslava bola spoločná aj pre Lucku aj pre Markusa. Narodili sa na začiatku januára, len rok po sebe. Markus oslavoval štyri roky, Lucka tri. Každý mali svoju tortu, samozrejme inú, aby sa nehádali. Ale kdeže... Stále rovnaké scenáre pri tých dvoch. Vedia sa zahrať spolu, vedia sa porozprávať, majú sa radi, vedia byť ako anjelici, ale stále sa hádajú o niečo. Ako teraz napríklad o to, ktorú kto bude mať tortu. Odstrkovali sa navzájom, búchali do seba, obaja chceli tortu toho druhého. A tak pre pokoj v ich maličkých srdiečkach, Lucka sfukovala tortu so štyrmi sviečkami a Markus s troma. 

Karol podíde ku mne a dá mi pusu. Objíme ma a druhou rukou Lucku. Do ucha mi pošepká: „ Ale nám vyrástla, že?“ Lindu Marek objíma zozadu, rukou hladká Markusa po hlave. Do ucha jej šepká: „ Ale nám vyrástol, že?“ Viete, ako sme sa smiali s Lindou, keď sme sa dozvedeli, že nám do ucha šepkali to isté?

Lucka a Markus sú  spolu od malička, však sme najlepšie kamarátky a poznáme sa sedem rokov. Máme veľa spoločného. Najmä to, že sme slobodné matky. Obaja majú v rodnom liste pri kolónke otec napísané neuvedený.

Asi to bol osud. Už od začiatku tehotenstva sme ostali samé s bruškom. Teda najskôr Linda, presne rok po nej ja. Mladé, bývajúce u rodičov, bez práce, s dieťaťom. Ale zvládli sme to. Sme tu, máme krásne a hlavne zdravé deti, prácu.

Ale boli to ťažké roky, hlavne na psychiku. Na všetko samé, samozrejme nerátame pomoc rodičov, súrodencov, kamarátok.... Mám na mysli pomoc otca. Na začiatku som si hovorila, že nevadí, že to zvládnem sama. Malá bude mať mňa, mamu a otca v jednom. Aký skvelý nápad... Však teraz je veľa vecí 2v1. Tak prečo ja nemôžem byť tiež? Ako si ten môj zázrak rástol, tak som začínala viac a viac chápať, prečo to nebol taký skvelý nápad. A Linda to pochopila tiež.

Otec... Slovo, štyri písmená. Úplné jednoduché slovo. A predsa tak dôležité...
A?

Môj príbeh:
Som mladá mamina krásnej dcérky. Od začiatku tehotenstva som sama. Teda nebola som sama, už nikdy nebudem sama. V brušku som mala svoj najväčší poklad sveta, svoju dcérku. Ale bola som sama, bez partnera, bez otca mojej dcéry.

Ale život je aj tak krásny. Zvládam to s malou úplne super, je perfektná. Síce má občas svoje nálady, momentálne je v tom najlepšom období - období vzdoru, presadzovania si svojej osoby. Ale ja mám tiež svoje nálady, svoju tvrdohlavosť. Kto nemá, že? A tak to u nás občas vyzerá ako na bojovom poli.

No a to bojové pole nám pomáha vyčistiť náš tatinko, môj priateľ, náš Karol. Dlho sme sa hľadali a predsa sme sa našli. Malá má už svojho tatinka, ja nie som sama...  Obaja sme sa veľa sklamali, ale predsa sme to riskli a dali láske šancu.

Boli sme dlho samé dve. Vždy, keď som došla v noci domov, tak ma čakala prázdna posteľ. Len v tej malej spala moja dcéra. A včera? Vracala som sa z firemnej akcie domov a... Moja posteľ nebola prázdna. V izbe sa pravidelne ozývali dva nádychy a výdychy. Karolov a malej. Pri pohľade na malú a Maca spiacich v jednej posteli v objatí som sa usmievala. A bolo tam kúsok voľného miesta aj pre mňa.  A v tej chvíli ma zaplavil zvláštny pocit. Neviem ho presne opísať, ale bola to zmes šťastia, lásky, naplnenosti. Mala som pocit rodiny. Neviem, či to niekto bude chápať, alebo vedieť vysvetliť, keď ja sama to neviem, ale bol to taký pocit, že ja mám rodinu. Otec, dcéra a ja - mama... A bola som hrdá, že aj ja už viem, čo je to mať rodinu a že moja dcéra má aj mamu aj otca.

Síce to nie je malej biologický otec, ale ona a aj ja ho berieme ako jej otca. A nie je otec ten, čo splodí, ale ten, čo vychováva. A Karol berie malú ako svoju aj napriek tomu, že už svoje vlastné deti má. A ľúbi nás obidve.
No nie je to zvláštny pocit? Pocit rodiny?

Lindin príbeh:
Linda je mladá mamina krásneho syna. Od začiatku tehotenstva je sama. Teda nebola až tak úplne sama, jediný chlap, ktorý ju nikdy neopustí, ju poctivo budí každé ráno.  Jej syn, Markus. Malé žihadlo, čo neposedí na jednom mieste. Ináč ja mám doma to isté, len s dvoma copmi.

Ale aj Linda už vie, čo je to pocit rodiny. Markus má tiež tatinka. Dokonca oslavujú aj meniny v jeden deň.
Linda sa ponáhľa z práce domov. Je už štvrť na desať. Pracuje ako predavačka v jednom nákupnom centre na zmeny systémom dlhý – krátky týždeň. Chce byť už doma, ľahnúť si do postele a pritúliť sa k svojim chlapom.

Otvára dvere na izbe a potichúčko sa snaží dostať  cez tú kopu hračiek, oblečenia a všeličoho možného k posteli. Zas je v izbe neporiadok, znova neupratali. Hnevá sa, pretože miesto spánku musí ešte upratať. Konečne sa dostane k posteli, aby si vzala nočnú košeľu. Pozerá a posteľ prázdna. Zostane zmätená. Kde je Marek? Zostane zarazene stáť a napadne ju myšlienka, že Marek odišiel. A Markus? Však samého by ho predsa nenechal. Otočí sa a pohľadom vyhľadá Markovu posteľ. Usmeje sa a usmieva sa, až kým nepríde k posteli. Marek leží v Markovej posteli, má ho v náručí. A obaja spokojne odfukujú. Krásny pohľad. Vyzerajú ako otec so synom. Ako naozaj.

Lindou prejde zvláštny pocit. Pocit rodiny? Je hrdá, že malý má otca, je hrdá, že dala láske šancu a má krásnu rodinu. Otec, syn a ona – mama....
Marek berie Markusa ako svojho vlastného. A viete čo ľutuje najviac? Že ho nevidel vyrastať od narodenia, že sa s Lindou nestretol skôr.

A na záver:
Ja a Linda sme zvládali výchovu a starostlivosť o naše deti úplne v pohode. Ale zistili sme, že s chlapom – otcom je to jednoduchšie. Je to skvelý pocit, keď nemusíme robiť všetko sami, máme sa o koho oprieť, s kým porozprávať, a jasné že pri našich skvelých povahách aj pohádať.
Ale chlapi – otcovia, ďakujeme Vám. Ste dôležití.