Agapé, alebo O jednej veľkej láske...

Opatrne ho sledujem, jeho hrudník sa pomaly dvíha a opäť klesá v neúprosnej pravidelnosti. Je to ten najpokojnejší dych, stelesnená uvoľnenosť. Trochu sa pohniezdi a pritúli sa ku mne.

Milujem ten pocit a dotyk jeho jemnej kože ma vždy zaplaví blaženosťou a rešpektom k životu. Do nosa mi udrie omamná vôňa, akou voňajú len bábätká. Vôňa sladkej nevinnosti a nevedomosti. Nasávam túto vôňu, ktorá časom pominie podobne prchavo ako vôňa parfumu... a snažím sa ju naveky zapamätať. Stále na mňa dýcha, cítim jeho teplo, závislosť aj jeho slepé zbožňovanie. Zakaždým zostávam v úžase, v nemom údive nad jeho dokonalosťou. V mysli sa mi vynára výrok „Deti sú najkrajšie, keď spia“...

Ten pocit je rovnaký, ako keď som ho sledovala prvú noc. Bol na tomto svete len pár hodín a fascinoval ma natoľko, že som ho dokázala takto pozorovať až do svitania. Rovnako ma fascinoval, keď mal deň, mesiac, rok....a stále to trvá. Malý človek. V duchu si kladiem otázku, či to vôbec niekedy pominie. Tak ako som sledovala svoje prvorodené dieťa, sledujem aj to druhé a nad obomi  stále zostávam v rovnakom úžase. V tom pocite je niečo nadľudské, absolútne a neopísateľné. Je dôvodom, ktorý ma ženie vpred, ktorý ma napĺňa novou energiou a dáva všetkému zmysel.

Čo iné dokáže človeku pohladiť ego viac, ako bytosť, ktorá ho vníma ako božstvo – zbožňuje, túži, miluje, potrebuje... Malé deti nevnímajú naše chyby a nedokonalosti, sme pre nich ideálom. Úprimne a hlboko sa radujú z našej prítomnosti. Keď zazrú mamu, v očiach im zažiaria iskry, zvýsknu od radosti, akoby ju nevideli mesiac, pritom bola len vo vedľajšej miesnosti a od posledného kontaktu ubehli dve minúty.

A majú ešte jednu nádhernú vlastnosť - vedia úžasne odpúšťať. Tak rýchlo nám odpúšťajú naše výchovné prešľapnutia  a chyby, nehnevajú sa na nás za tresty, ktoré im pridelíme (alebo sa hnevajú len krátko:) ).  Deti idú ďalej... objímu nás, pritúlia sa, pohladia, ubezpečia sa o našej láske.

Tieto zbožňovania, odpúšťania a ich závislosť nie sú dôvodom, prečo deti chceme mať, sú však príjemným dôsledkom, prekrásnou odmenou za našu starostlivosť a lásku. Ich radostný smiech nám rýchlo hojí rany a pomáha zabudnúť na všetky starosti, ktoré s nimi máme.

Všetko má svoj začiatok a koniec a ako všetko, aj toto raz pominie... ako budú rásť, začnú vnímať naše chyby viac a viac... a vidieť nás vo svetle realizmu, ako ľudí nedokonalých a chybujúcich. Stratí sa slepé zbožňovanie, ktoré nám tak hladilo dušu aj závislosť, ktorá nám síce zväzovala ruky, ale dávala pocit potrebnosti a nenahraditeľnosti. Prídu aj časy, keď zabudnú odpúšťať... Bojím sa toho, že ma raz bude moje dieťa nenávidieť, že sa bude hanbiť ukázať sa so mnou pred kamarátmi, kvôli môjmu účesu alebo nohaviciam, ktoré nosím. Že ho nebudem môcť hocikedy pobozkať, pritúliť si a objať....

Ale asi to tak musí byť. Aby sa od nás dokázali odpútať, rásť slobodne, vlastným smerom a tempom, s voľnými krídlami. Ak aj nastane to ťažké obdobie, dúfam, že rýchlo pominie. Predsa len chcem, aby sa z mojich detí stali samostatné bytosti, zodpovedné a slobodné. A mne zostane funkcia opory :). Zatiaľ myslím na to, že si to slepé zbožňovanie vychutnám, budem ich aj naďalej v úžase  a so zatajeným dychom sledovať kým spia, objímať, bozkávať a ovoniavať. Kým mi to dovolia.